Nikto z pacientov nie je osamelý

Pacienti v Hospici u Bernadetky trávia svoje posledné chvíle v  príjemnom prostredí, v spoločnosti milých, dobrosrdečných ľudí. „Staráme sa tu o pacientov s ohraničenou predpokladanou dĺžkou života a o zomierajúcich pacientov,“ vysvetľuje koordinátorka a lekárka hospicu Leona Šóthová.

„Naším cieľom teda nie je zlepšiť ich zdravotný stav alebo zvrátiť priebeh ochorenia, ale zabezpečiť kontrolu symptómov, ktoré fáza zomierania prináša. Smrť je v podstate okamih, ale zomieranie je proces. U každého je inak dlhý, s rozdielnymi príznakmi a nie všetci máme šťastie zomierať v takomto zariadení. Z našich pacientov nikto nie je osamelý,“ dodáva.

S PRÍBUZNÝMI

Keďže každý pacient má okrem láskavého personálu aj svojich príbuzných, obracia sa pozornosť zamestnancov hospicu aj k nim. „Sú súčasťou často neľahkého procesu odchodu z tohto sveta, pomáhame im spracovať veľkú stratu, bolesť či pocit prázdnoty,“ vysvetľuje koordinátorka.

Prvý krok komunikácie s rodinou je už počas dohody o prijatí, pre ktorú sú najdôležitejšie zdravotné kritériá. Nezáleží pritom na druhu ochorenia, ale na jeho pokročilom štádiu a závere života. Lekár sa tiež musí oboznámiť so stavom pacienta – akou chorobou trpí a aký je jej priebeh.

Na prijatie pacienta do hospicu je dôležité aj nastavenie rodiny. Príbuzní často premýšľajú nad alternatívou starať sa o chorých doma. „Majú emocionálny problém dať pacienta do hospicu. Ak zistíme, že by sa o neho vedeli postarať, vedieme ich cestou mobilného hospicu.“

Mobilný hospic sú vlastne pravidelné návštevy lekára a zdravotnej sestry u pacienta. „Ostáva na rodine, aby sa po našom zaškolení o chorého vedela postarať.“

Podmienkou takejto starostlivosti je, aby rodina dokázala zabezpečiť chorému prítomnosť druhej osoby 24 hodín 7 dní v týždni.

No aj keď príbuzní chorých nadobudnú ošetrovateľské zručnosti, ako plynie čas zomierajúceho, musia ich lekári a sestričky mobilného hospicu podporovať a posilňovať, aby vydržali. „V takomto prípade už totiž pacienta nevieme previezť k nám do hospicu,“ upozorňuje koordinátorka.

OBMEDZENÁ KAPACITA

Kapacita Hospicu u Bernadetky nie je veľká, k dispozícii majú pätnásť lôžok. To je na celú Nitru dosť málo, takže sa stáva, že majú problém s  umiestnením. „K  dispozícii je sedem jednolôžkových, dve trojlôžkové a jedna dvojlôžková izba.

Príbuzní chcú mať pacienta v jednolôžkovej izbe, ale podľa lekárky to nie je žiadna výhra, pretože mu chýba spoločenský život i pestrejšie sociálne dianie – veď do trojlôžkovej izby príde personál trikrát častejšie.

„Tiež je niekedy ťažké vysvetliť príbuzným, že jednoposteľová izba je už pre pacientov v horšom stave.“ Najmladších pacientov mali v hospici vo veku osemnásť rokov, čo je aj dolná veková hranica, pri ktorej ich môžu prijať.

NÁČUVY

Na pätnásť pacientov je v dennej službe lekár, sestra a dve praktické sestry alebo dvaja sanitári. Dennú službu ešte dopĺňa sociálny pracovník. Okrem odbornej starostlivosti trávia čas s pacientmi aj dobrovoľníci.

„Najčastejšie majú záujem o sprevádzanie, to znamená, že chodia k pacientom na izbu a robia im spoločnosť,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka Margaréta Kilianová.

„Ďalšiu skupinu tvoria dobrovoľníci, ktorí pomáhajú na vrátnici, zabezpečujú chod a zapisujú návštevy. A napokon sú to dobrovoľníci, ktorí pomáhajú v záhrade.“ Všetci musia prejsť vstupným pohovorom a školeniami.

„Potom majú štyri stretnutia so starším dobrovoľníkom. Poukazujú im, kde sa zapísať alebo čo si majú zistiť, keď idú na izbu za chorými. „Prvýkrát majú za úlohu byť dobrými pozorovateľmi a načúvať, preto aj ten názov – náčuvy,“ dopĺňa Grétka.

NEZAPÁJAŤ EMÓCIE

Práca v hospici je náročná a so smutným koncom, no v prvom rade je obdivuhodná. Všetci tu však musia dokázať oddeliť prácu od emócií, neviazať sa na pacientov a nevyhorieť. V tom im pomáha najmä domáce rodinné prostredie.

„Človek si viac váži, čo má, aj to, že sme zdraví,“ uvedomuje si Grétka. Doktorka Šóthová sa tiež naučila niečo nové.

„Prácou v hospici sa mi otvoril úplne iný pohľad – ani nie tak na život, ako na smrť. Každý má svoj čas na zemi vymeraný a zažila som tu veľmi veľa chvíľ, keď mi bolo ťažko. Ale emócie striktne oddeľujem, aby som pacientom a ich príbuzným dávala to, k čomu som zaviazaná.“

To je podľa nej pri práci v hospici najlepšia obrana proti vyhoreniu. „Alebo aj čas, keď idem autom domov a striedam všetky dostupné rádiové stanice. To je taký prechodový rituál – kým ich prestriedam, som doma s čistejšou hlavou.“

POSLEDNÉ MOMENTY

Empatia sa dá preukazovať rôzne. Príjemnou atmosférou, objatím, ale napríklad i smiechom. Pacienti musia mať pocit, že sú v rodinnom prostredí a smiech k nemu určite patrí. Veselú spomienku má aj Grétka.

„Mali sme tu pána, ktorý ešte vládal sedieť vonku v záhrade. Nášmu správcovi povedal, že dajte, ja vám pomôžem s polievaním. Päť minút polieval a potom sa správcu opýtal: No a zaplatiť?“ Zdravotná sestra Dáša si uchováva jednu z  tých smutnejších spomienok.

„Sprevádzala som zomierajúcu pacientku, sedela som pri nej a modlila sa. Ešte predtým som zavolala jej dcére, aby prišla, ak môže, že čas jej mamy sa napĺňa. V jednom momente, keď som pozrela na hodiny, pacientka naposledy vydýchla a zároveň do izby vošla jej dcéra. Stalo sa to v jednom a tom istom okamihu. Potom mi poďakovala, že som v tej chvíli nenechala jej mamu samotnú.“

V  hospici vznikajú aj pekné priateľstvá, či už medzi pacientmi, alebo ich príbuznými – tie pretrvajú aj mimo hospicu. Iní si zasa natoľko navyknú chodiť do hospicu za niektorým pacientom, že sa vrátia, aj keď ich už nikto neočakáva.

„Spomínam si na jedného pána, ktorý chodil kŕmiť svoju manželku. Keď zomrela, on prišiel znovu, lebo nevedel, kam má ísť. Veď vždy v tom istom čase chodil sem a zrazu nevedel, ako prázdny priestor vyplniť,“ dodáva Grétka.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.