Pre pacientov chcú urobiť niečo navyše

Na chodbách nás privítajú biele steny s lesklým zeleným lakom a špecifický zápach dezinfekcie. Z vysokého stropu svieti ostré svetlo LED lámp, slabo bzučí a občas rýchlo zabliká. Okrem toho nepočuť nič, len ticho a vrčanie automatu s jedlom v neďalekom rohu. Sme vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Žiline.

„Závisí od oddelenia, ako sa pokúsia pacientom spríjemniť sviatky. Kto má svoju robotu rád, ten chce urobiť niečo navyše, aj keď je to počas voľna,“ vysvetľuje zdravotná sestra Monika. Vedie nás po schodoch na druhé poschodie, kde sa stretli sestry mimo služby, aby vyzdobili svoje oddelenie.

SVETIELKA I SOBIE PAROHY

Po roku vytiahli krabice naplnené ozdobami a dekoráciami z vlastných zásob. Možnosti sú skromnejšie, no kreatívnym dušiam netreba veľa – stačí papier, nožnice a lepidlo.

„Pacienti sú určite na Vianoce smutnejší, no pokúšame sa im to tu spríjemniť, rozveseliť ich. Napríklad si dáme mikulášske čapice alebo sobie parohy a tak chodíme po izbách. Alebo vyzdobíme okná a hneď to inak pôsobí,“ rozpráva Monika.

Dopĺňa ju aj jej kolegyňa Alenka, práve uväzuje šnúrky na papierové hviezdičky, ktoré vyrobila doma: „Na sviatky je to tu iné. Určite je služba pokojnejšia. Pacienti sa prídu za nami porozprávať a atmosféra je tak príjemnejšia. Nikto sa neponáhľa, je tu menej ľudí, práca tak nesúri a máme viac času na to, aby sme sa venovali ľuďom.“

KAPUSTNICA NA TÁCKE

Veselo si sestričky zaspomínajú aj na to, ako minulý rok nemocnica slávila sviatok svätého Štefana. „Personál, ktorý nebol v službe, chodil po areáli. Zamestnanci rozdávali punč, samozrejme, nealkoholický. Bolo to milé, hrali na heligónke a spievali a pacienti sa pozerali z okien,“ spomína Monika.

Zdravotné sestry prišli mimo pracovného času, aby vyzdobili svoje oddelenie. Snímka: Ľubo Bechný

„Snažíme sa byť viac s nimi. Na obed dostanú kompletnú štedrú večeru, s oblátkou, kapustnicou a rybou. Akurát im príde do izby na tácke a niekedy musí byť niečo upravené kvôli rôznym diétam,“ vysvetľuje. Pacienti zvyknú večer prísť do jedálne a ostanú spolu dlhšie. „Niektorí sú však radi, že sú tu. Doma by boli totiž úplne sami,“ dopĺňa Alenka.

SVIATKY NAOPAK

Zdravotnícka služba so sebou prináša veľa výziev, jednou z nich je pracovný čas počas sviatočných dní. Deti lekárov, zdravotných sestier či sanitárov už od novembra vyzerajú kalendár, v ktorom sa zjaví rozpis služieb rodičov počas Vianoc.

„Aj doma je to smutnejšie. Keď sa dalo, tak som vždy bola spolu s mojou deväťročnou dcérkou,“ hovorí zdravotná sestra Majka. „Keď idem do nočnej, mávame večeru už o štvrtej, rýchlo sa rozdajú darčeky a utekám do roboty. Niekedy ma odprevadia, a keď sa dá, tak si voláme. Nezaobíde sa to však bez krokodílích sĺz.“

Podobne to vyzeralo aj v minulosti na Vianoce u Moniky. „Navečerali sme sa skôr a potom sme sa rozlúčili. Prebrali sme americkú zvyklosť, že darčeky sa budú rozbaľovať druhý deň ráno. Dcérky tak akoby mali nočnú so mnou, pretože určite dlho pobehovali okolo stromčeka a darčekov, až kým nezaspali. Na druhý deň, keď som po službe ešte spala, chodili stále kontrolovať, či som už hore.“

V  domácnostiach zdravotných sestier sa teda tradície dodržiavajú flexibilnejšie. To sa týka aj služieb, veď ak pristupujú so súcitom aláskou k pacientom, musia tak pristupovať i k sebe. „Vieme sa dohodnúť,“ hovorí sestra Janka. „Ja som ešte na Štedrý deň neslúžila. Mám troch synov, ktorí už nemajú otca, a tak sa im to snažím vynahradiť. Kolegyne sú ústretové a rešpektujeme sa.“

V MAŠTALI ČI V NEMOCNICI

Pohľad na Vianoce v nemocnici sme však dostali aj z celkom inej perspektívy. „Je to rovnaké ako po celý rok,“ znie hodnotenie nemocničného kaplána Ivana Špánika, ktorý tu pôsobí už sedem rokov. „Mával som aj večerné sväté omše, no potom ma od toho odhovorili. V nemocnici ostávajú iba ťažší pacienti, ktorí ani nemôžu prísť a personál musí zostať pri nich. Takže som to skôr ja, kto je v pohybe. Chodím z izby do izby a rozdávam sväté prijímanie alebo dávam pomazanie chorých.“

Starostlivosť o pacientov nie je pre sestry len práca, ale aj služba blížnemu. Snímka: Ľubo Bechný

Každý rok sa tak na Vianoce stretá s chorými a zomierajúcimi. Napriek náročnej situácii sa ich pokúša povzbudiť. „Hovorím im, aby sa modlili ruženec a aby požiadali o kňaza, tak prijmú sviatosti a nebudú sa cítiť zabudnutí. Najväčšia podstata Vianoc je prijať Ježiša do svojho srdca. Betlehemčania ho neprijali, preto ho máme prijať my.“

Tiež odporúča, aby sa pacienti neuzatvárali do svojho utrpenia. „Blízkosť iného človeka je pre nich dôležitá. Stačí sa napríklad spolu na izbe pomodliť alebo si zapnúť svätú omšu v televízii.“

Vianoce v nemocnici tak môžu byť v skutočnosti veľmi autentické. Všetci očakávali, že sa Mesiáš narodí v prepychu, pohodlí, čistote a teple. On však všetkých prekvapil. A ak sa dokázal narodiť v maštali, v slame a v zime, určite sa dokáže narodiť aj v nemocnici so všetkou pomocou zamestnancov.

VIANOČNÉ DETI

Nemocničné prostredie má však s Vianocami spoločné ešte niečo. Aj tento rok sa tu priamo na Štedrý deň či Božie narodenie narodia deti, ktoré budú mať narodeniny ako Jezuliatko. A tak malý kúsok z obrovskej celosvetovej narodeninovej oslavy Pána pripadne vždy aj im.

Takúto spomienku si v  srdci opatruje i nemocničný kaplán. „Moja sesternica mi raz v noci 25. decembra napísala správu, že nadišla hodina a  prišiel čas pôrodu. Nadránom okolo piatej porodila chlapčeka, ktorého pomenovali po mne. Boli to prvé Vianoce, čo som tu bol a hneď som rannú omšu na Božie narodenie mohol obetovať za malého Ivka.“

„Na novorodeneckom sa rodí aj na Vianoce,“ smeje sa sestra Monika, ktorá tam v minulosti pracovala. „Je to vždy milé. Po službe som sa chodievala pozrieť na tie krásne, zdravé bábätká.“

DVA ROZDIELNE SVETY

Nemocnica na Vianoce v sebe ukrýva dva rozdielne svety a ich príbehy. Vysvetľuje to sestrička Monika, ktorá sa po dvadsiatich piatich rokoch v službe naučila pozerať na svoju službu očami pacientov. „Ja som ten personál, ktorý tam prišiel z pekného vyzdobeného domu s ľuďmi, ktorí sú mi blízki, ku ktorým sa zase vrátim. Uvedomujem si však, že pacienti to majú stokrát horšie. Oni sa nemôžu vrátiť. Preto im tých dvanásť hodín, počas ktorých som tam, môžem aspoň spríjemniť.“

Z  vlastnej skúsenosti hovorí, že väčšina zdravotníkov, ktorých pozná, má veľmi silno vybudovaný súcit, a  tak si tieto súvislosti všimnú. „Keď mi niekedy napadnú myšlienky, prečo tu musím byť, odpoviem si, že preto, lebo je to práca, ktorú som si vybrala. A tiež preto, že hoci ja idem domov, niekto tam musí ostať celý čas. Ten niekto je pacient, ktorý možno čaká iba na nejakú maličkosť, zatiaľ čo ja toho mám veľa.“

POMÁHAŤ POTREBNÝM

Monika ďalej vysvetľuje, že niektoré oddelenia sú veľmi náročné, pretože sa tam prijímajú staručkí ľudia, ktorí sú za bežných okolností doma. A keď sú doma, tak je o nich veľmi náročná starostlivosť, pretože sú to ľudia, ktorí ležia a potrebujú nakŕmiť alebo umyť.

Vianočný výhľad z vyzdobeného okna spríjemní sviatky pacientom aj personálu. Snímka: archív –MH–

„Je určite veľa tých, ktorí sa o takýchto ľudí vedia postarať a postarajú sa o nich, zvlášť na Vianoce. Je však smutné, že veľa rodín ich práve na sviatky dáva do nemocníc, aby mali svoje pekné Vianoce.“ Nemocnica starého človeka väčšinou prijme – stačí, že je dehydrovaný a už je to na príjem. „Na Vianoce by však v mnohých prípadoch bolo možné požiadať o domácu starostlivosť – znamenalo by to však väčšiu obetu a príbuzní by museli mať záujem.“

Na Vianoce ako z filmu možno niekedy stačí niečo také malé ako výzdoba okien na oddelení. Inokedy je potrebná väčšia obeta – vzdať sa svojho komfortu či tradícií, aby sme pomohli niekomu, kto to potrebuje. A  tak odchádzame z  nemocnice s väčšou vianočnou náladou než zo zimnej prechádzky vyzdobeným mestom.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.