Prúd modlitieb i odpoveď na bolesť srdca

Osobné svedectvá našich čitateľov z Jubilejného roka 2025 naplnili schránku redakcie. Ďakujeme všetkým, ktorí zareagovali na našu výzvu a poslali nám ich. Niektoré z vašich vzácnych spomienok teraz ponúkame na obohatenie a povzbudenie aj ostatným čitateľom.

MALÝ ZÁZRAK

„Veľmi som túžila ísť na púť do Ríma, prejsť bránami bazilík,“ napísala nám Mária Pásztorová. Splneniu jej sna však predchádzali prekážky. „Naša ružomberská farnosť organizovala púť v priebehu apríla, ale bola okamžite vypredaná a ja som sa prihlásiť už nestihla.“

Mária sa potom každý deň modlila a  v  duchu jubilejného roka nestrácala nádej. „Asi mesiac pred odchodom na púť sa odhlásil jeden účastník a mne sa podarilo ísť namiesto neho.“

Každý deň prešli pätnásť až dvadsať kilometrov. „Okrem nášho dekana a kaplána nám sprievodcu robil Martin Mojžiš. Klobúk dolu pred ním. Aj my mladší sme mali čo robiť, aby sme sa mu vyrovnali v chôdzi.“ Putovali k bazilikám aj za relikviami svätcov. „Na všetkých miestach som cítila ich posvätnosť a Božiu prítomnosť,“ svedčí Mária.

Jeden zážitok jej však v pamäti utkvel najviac. „Pri prechode Svätou bránou Baziliky sv. Petra vo Vatikáne si malý chlapček s batôžkom na chrbte zrazu kľakol, sklonil hlavu a čelo si oprel o zem a o kúsok brány. Takto ostal hodnú chvíľu nepohnute kľačať sklonený, so zatvorenými očami. S úžasom som sa naňho pozerala.“

Chlapček bol domáci, pretože ho neskôr počula rozprávať po taliansky. Takúto vieru Mária praje aj všetkým deťom na Slovensku.

              
Pútnici z farnosti Zapotôčky prešli svätými bránami rímskych bazilík. Snímka: archív farnosti Zapotôčky