Takmer každá rodina niekoho ukrývala

Príbeh, po stopách ktorého sme sa vydali do obce v okrese Levoča, nesie rukopis Michala Mašleja. Gréckokatolíckeho kňaza, ktorý v Oľšavici pôsobil od vysviacky (1930) a počas vojny zorganizoval pomoc prenasledovaným v pozoruhodnom rozsahu.

V ÚPLNEJ TAJNOSTI

Obec mala vtedy len okolo 700 obyvateľov, no koncom druhej svetovej vojny ukrývala približne stovku prevažne židovských utečencov.

Takmer každá rodina v tom čase niekoho ukrývala. V úplnej tajnosti, jedni o druhých nevedeli. Prehľad o všetkých mal len farár Mašlej, ktorý umiestňovanie do rodín riadil. Všetko šlo cez neho. Najprv Židov s povolením biskupa Pavla Petra Gojdiča krstil v snahe uchrániť ich pred odvlečením do koncentračných táborov. Neskôr to už nepomáhalo, a tak ich bolo treba ukrývať.

Príbeh Michala Mašleja zaujal Luciu Tkačinovú, ktorá sa doň ponorila hlbšie vo svojej diplomovej práci v roku 2003. „Vyrastala som v tejto obci, ešte ma pokrstil, ale pár rokov nato zomrel. Všade som počúvala, že mal dobré srdce a pomáhal nielen ako kňaz, ale aj ako učiteľ a pri liečení chorôb. O výnimočnosti jeho osobnosti svedčí, že k nemu každý rok chodieval na dovolenku biskup Gojdič,“ povedala nám o svojich pohnútkach.

Aj jej prarodičia Ondrej a Mária Fogarašovci niekoľko mesiacov ukrývali v dome dvoch židovských utečencov, otca a syna Hartmannovcov. „V 90. rokoch pricestoval ten syn z Ameriky do Oľšavice a vyhľadal môjho dedka, ktorý bol v čase, keď sa tu ukrývali, mladoženáč.“

FALOŠNÁ IDENTITA

Do Oľšavice sme sa preto vybrali aj my. Hoci odvážni dedinčania, ktorí napriek nebezpečenstvu takého konania prijali ľudí v núdzi, už nežijú, svedectvo odovzdali ďalším generáciám.

Vstupujeme do dvora Jána Suchého a ocitáme sa na pozemku, kde jeho starí rodičia Fogarašovci a rodičia Suchí ukrývali spomínaných Hartmannovcov. Pod falošnou identitou ako evakuantov z vojnových oblastí.

„Aby zapadli, obliekli ich do tunajších krojov, že sú to evakuanti, lebo tak povedal otec Mašlej. Umiestnili ich do zadnej izby a mládenca zapojili do prác okolo domu. Asi ani nevedeli, že sú to Židia,“ hovorí Ján Suchý.

Bol pri tom, keď syn Hartmann po päťdesiatich rokoch prišiel do Oľšavice a stretol sa s jeho otcom. Trafil k nim, hoci starý drevený dom bol už zbúraný. Teraz tam majú záhradu.

Vtedy stál v tesnom susedstve s farou, ktorú však už nahradila bytovka. Fara bola veľká a kňaz Mašlej v jej pivnici dokázal ukryť viacerých židovských občanov. Keď už nemal miesto, začal oslovovať aj dedinčanov.

NA FARE NEMCI I ŽIDIA

O neuveriteľnej odvahe kňaza svedčí, že na fare musel ubytovať aj nemeckú jednotku po jej príchode do obce. V jednej budove tak boli naraz Židia i vojaci. Jednu židovskú ženu mali Nemci dokonca priamo pred očami, ale kňaz sa vynašiel.

„Predstavil im ju ako svoju manželku a oni uverili. Malo to výhodu, lebo rozumela po nemecky a vedela, o čom sa rozprávali. Tieto cenné informácie potom mohli odovzdať partizánom.“

Katarína Maximová a Mikuláš Demočko nad dokumentmi o kontaktoch zachránených so záchrancami. Snímka: autor

Nemci prišli do dediny viackrát, ale nikdy sa nič neprezradilo. Kontroly robili aj žandári, no ukrývajúci sa vždy včas utiekli. Napríklad do skrýše vytvorenej vo farskej drevárni.

Mašlej konal povzbudený biskupom Gojdičom, ktorý nebojácne vystupoval proti rasovo motivovanému prenasledovaniu na Slovensku a  nabádal na pomoc Židom. „Otca Mašleja biskup navštevoval často, len tak neoficiálne, zvykol uňho oslavovať meniny. Chodievali na poľovačky i medzi ľudí, ktorí kosili na lúkach,“ dodáva Ján Suchý.

PREROD DEDINY

Biskup teda vplýval na farára a ten potom na celú obec. O jeho zásluhe na prerode dediny svedčia i slová súčasného prešovského arcibiskupa Jonáša Maxima, ktorý tiež pochádza z Oľšavice.

Keď prišiel tento rok medzi rodákov sláviť svätú liturgiu, zmienil sa, že najstarší pamätníci o generáciách Oľšavičanov z 20. a 30. rokov minulého storočia hovorili nelichotivo. Ako o tých, ktorí veľa nadávali a kliali. Vyzdvihol, že sa to obrátilo práve pôsobením Michala Mašleja, vďaka ktorému ľudia pochopili, čo je to vidieť v druhých Krista.

VŠETCI SA SPOJILI

My medzitým v Oľšavici už klopeme na dvere domu, v ktorom býva mama arcibiskupa Katarína Maximová. Narodila sa síce až po vojne, ale v pamäti uchováva spomienky svojho svokra Petra, ktorý s bratmi Jurajom a Jánom doma ukrývali židovský manželský pár Freimannovcov so šesťročným synom.

„Svokor o tom často po večeroch rozprával. Keď som ho počúvala, obdivovala som, ako sa v dedine spojili a nikto nič nevyžaloval.“

Traja súrodenci, ich manželky a spolu sedem detí bývali v jednom dome. Napriek tomu neváhali prijať ešte troch ľudí.

„Spočiatku ich ukryli do stodoly, ale prišla zima, tak ich zobrali do izby. A to ešte najstarší z bratov v jeseni, keď šiel na drevo, našiel v lese ďalších päť schúlených Židov. Priviedol ich, no v dome už nebolo miesta, tak ich vzal za dedinu do stodoly. Urobili im bunker zo slamy a deti im za tmy každé ráno i večer nosili jedlo. Prežili tam celú zimu.“

KEĎ IŠLO O ŽIVOT

Trojica, ktorú mali v  dome, predstavovala obrovské riziko, lebo nemeckí vojaci, keď sa usídlili v obci, robievali razie.

Jeden zo zachránených Eugen Hartmann (vpravo) po päťdesiatich rokoch vyhľadal miesto, kde sa ukrýval, aby sa stretol s Vasilom Suchým a jeho manželkou Alžbetou. Snímka: archív –JS–

„Raz pozrú von oknom a tam Nemec. Vošiel dnu, žena sa už ukryť nestihla. Dvojročné dieťa, môj neskorší manžel, začalo plakať. Svokra chytro skričala na Freimannovú: Nevesta, dieťa ti plače, utíš ho. Zahrali to teda tak, že je to ich nevesta. Našťastie, dieťa sa pri nej utíšilo, lebo ju už poznalo, takže to nebolo podozrivé.“

Maximovci však zažili ešte nebezpečnejšiu situáciu. „Nemci prišli za svokrom, aby dal kone, že potrebujú niečo zaniesť do druhej dediny. A ukázali – s koňmi pôjde ako kočiš mladý. To bol však Žid, ktorý o koňoch nič nevedel. Svokor, kým ich zapriahal, rýchlo mu vysvetľoval, ako ťahať liace a aké povely dávať.“

Keď odišiel a za ním Nemci na motorkách, jeho manželka plakala, že ho po ceste zastrelia, keď zistia, že to s koňmi nevie, teda nie je domáci.

„Na miesto prišli v poriadku, ale keď ho potom Nemci posielali po vyložení tovaru domov, nevedel, ako povoz otočiť. Popýtal jedného tamojšieho gazdu, ktorému sa vyhovoril, že ako sluha ešte iba začína. Ten sa čudoval, ale pomohol mu a potom ho už múdre kone doviedli šťastne nazad.“

Príhoda však mohla mať aj iný koniec. „Strach mali všetci, veď keby Nemci zistili, koľko je tu Židov, vypálili by celú dedinu.“

NASTÚPENÍ PRED GUĽOMETMI

Tieto slová potvrdzuje nielen osud niektorých vypálených dedín na Slovensku, ale aj udalosť z jesene 1944. Zaznamenal ju priamo Michal Mašlej a k tomuto spisu sa tiež dostala Lucia Tkačinová.

Píše, ako príslušníci SS z neďalekej Brezovice vpochodovali do obce, robili prehliadky, a keď nikoho nenašli, dali si na farský dvor nastúpiť všetkých mužov od 18 do 60 rokov. Postavili pred nich guľomety, aby prezradili partizánov a Židov, inak ich postrieľajú.

Roľník Ján Repaský predstúpil, že oni nikoho neukrývajú, ako sa mohli presvedčiť. Našťastie, veliteľ sa s tým uspokojil a prítomných rozpustil. Pravda však bola opačná. Len na fare bolo vtedy ukrytých asi deväť partizánov a v obci viac ako sto ilegálne činných a rasovo prenasledovaných osôb.

„Akú odvahu museli mať títo ľudia... A tiež ma uchvátila ich poslušnosť voči kňazovi. Urobili, o čo ich popýtal, to sa dnes už vytráca,“ zamýšľa sa Lucia Tkačinová.

ABY SA NEZABUDLO

Po oslobodení, keď zachránení vyšli z úkrytov a zhromaždili sa pred faru, ľudia sa čudovali, koľko veľa ich vlastne bolo. Všetci prežili. Mnohí sa neskôr snažili rôznym spôsobom poďakovať, kontakty prebiehajú ešte i dnes.

„Každý rok prichádza dcéra jedného z ukrývaných, Jana Oráčová z Kanady, aby sa stretla s potomkami záchrancov jej otca. Aj pred pár dňami tu bola,“ hovorí bývalý starosta obce Mikuláš Demočko. A pred naším odchodom nám ešte ukazuje archívnu korešpondenciu, ktorú uchováva, aby sa na odkaz hrdinov z Oľšavice nikdy nezabudlo.