Uprostred davov s radostným duchom

Vťažkom kovovom zámku zarachotí kľúč a na prahu kláštora sa na nás už usmieva františkán Jakub Martaus. Cesta k bratislavským františkánom trvá z redakcie Katolíckych novín pešo len päť minút. 

NARÁŽAJÚ NA CITLIVÉ TÉMY

Brat Jakub nás vedie po širokých kamenných schodoch. Vysvetľujeme mu, že chceme napísať o tom, ako to u nich chodí, keďže františkáni oslavujú tento rok veľké výročie.

Zamyslí sa a povie: „Ako to u nás chodí? Viete, je to celé veľmi komplikovaný mechanizmus. Tu u nás najskôr prekročíme z pravej nohy na ľavú a potom zase pre zmenu z ľavej na pravú.“  

Nálada sa týmto žartom hneď odľahčí. Aj my teda z nohy na nohu prechádzame dlhou chodbou, ktorú zdobia pôvodné, už zošúchané maľby. 

Kláštor je postavený do štvorca a dnu prechádza svetlo len z vnútornej strany, kde je otvorené nádvorie. Pri rohoch sa lúče lámu a vytvárajú upokojujúci tieň. Ten ukrýva kláštor pred ruchom mesta. 

„Je náročné korigovať toľké množstvo ľudí,“ hovorí brat Jakub, keď sa usadíme v kancelárii. „Bratislava sa za posledné roky veľmi zmenila. Sú tu veľké davy. Mám rád ľudí a som spoločenský, no toto sú už masy, ktoré zvládam ťažšie.“ 

Každý kláštor čelí svojim vlastným výzvam. V Bratislave sa musia bratia vyrovnať práve s množstvom rôznych ľudí. Pri pastorácii sa tak dostávajú aj do neľahkých situácií.

 „Je taká doba, keď ľudia potrebujú pomoc a my im často môžeme iba niečo odporučiť. Je to však veľmi náročné. Vidíme, že potrebujú aj inú ako kňazskú pomoc, no nevieme, ako im to povedať, aby sa ich to nedotklo. Sú to citlivé témy, no netreba pred nimi zatvárať oči.“ 

V kaplnke majú bratia vybrané svoje miesta. Brat Jakub sedí vzadu pri stene. Snímka: Martina Halúsková