Vďačnosť vpísaná do kroniky

Bol to zakaždým rovnaký scenár. Na košickú železničnú stanicu s prázdnou dodávkou, nazad s plnou vystrašených žien a detí. Tento kolotoč pomoci vo farnosti odštartoval impulz od miestneho kňaza.

TAK SA UKÁŽ

„Poďte ďalej,“ otvára nám farár Jozef Mrúz dvere fary v Trstenom pri Hornáde. Keď sa usadíme, cez okno vidíme budovu hneď v susedstve. Okolo nej sa bude odvíjať celý príbeh. „Je to stará fara, ktorá sa po postavení novej už nevyužívala. Keď som tam vošiel, všade boli pavučiny,“ opisuje.

„Predtým som pôsobil v arcidiecéznom centre pre mládež a iní kňazi odo mňa pýtali tipy, kam ísť s mladými na duchovné obnovy či výlety. Keď sme sa o tom v centre rozprávali, hovoril som, že sú rôzne staré fary, ktoré by sa mohli na tento účel poopravovať.“

Spomenul si na to hneď, keď bol preložený do farnosti Trstené. „Prídem sem a predo mnou opustená stará fara. Povedal som si: no, mal si silné reči, tak sa teraz ukáž,“ usmieva sa.

To bol podnet na generálnu opravu, ktorú úspešne realizovali. „Začali sme tam robiť piatkové večery pre mládež, ale prišiel kovid a všetko stopol. No a potom vypukla vojna na Ukrajine. Z arcidiecézy prišiel mail kňazom z okolia Košíc, či vedia poskytnúť ubytovanie. Odpísal som, že máme dvadsať miest.“

Farár Jozef Mrúz s kronikou, v ktorej sú kresby a odkazy od ukrajinských žien a detí, ktoré vo farnosti prichýlili. Snímka: Marián Špacai

VYGÚĽALI SA PLYŠIAKY

Farár to dodnes vníma tak, že Boh mal s využitím budovy svoje plány. Lebo všetko do seba zapadalo. Aj to, že mal k dispozícii veľké deväťmiestne auto, ktoré už malo byť inde.

„Bolo pokazené, chcel som ho už predať. Ale dal som ho ešte opraviť. Dva týždne nato vypukla vojna. Ak by bolo už predané alebo ostalo pokazené, ako by sme vozili Ukrajincov zo stanice aj hore-dole na úrady?“