Vstali, obuli si papuče a vybehli z domu

Príbeh svojej rodiny začala Maryam rozvíjať nad spoločnými fotografiami. Keď sa rozrozprávala, prešla aj k spomienke na to, ako sa jednej júlovej noci pred desiatimi rokmi zobudili na hluk, krik a výbuchy. Na krajnú situáciu zareagovali ihneď. Utiekli z rodnej dediny Karakoš do mesta Erbil. Utiekli len tak. Narýchlo vstali, obuli si papuče a vybehli z domu.

Prvé mesiace bývali v stanoch, dostávali len to najnutnejšie. Po čase dostali byt, na ktorý mali ako viacpočetná rodina nárok, bývali v ňom jeden rok. „Potom prišiel manžel s tým, že je možnosť ísť na Slovensko. Pozerala som si na mape, kde to je, pretože o tejto krajine som nikdy nepočula. No vedeli sme, že tam nám nič také ako doma hroziť nebude, tak sme sa dohodli, že do toho ideme,“ rozpráva Maryam.

STRETLI DOBRÝCH ĽUDÍ

Koncom decembra 2015, teda po jeden a pol roku, sa im podarilo spolu s Yasirovými rodičmi a dvomi bratovými rodinami dostať na Slovensko. Pár mesiacov pobudli v záchytnom tábore pre azylantov v Humennom, potom prišli do Nitry. „Prišlo nás vtedy stoštyridsaťosem. Ďakovať môžeme organizácii Pokoj a dobro, ale aj kňazom, ktorí nás prijali v Nitre-Kalvárii,“ spomína Maryam.

Nebrali to len ako dočasné miesto. Hneď sa chopili práce. Yasir začal kosiť a murovať, Maryam pracovala v škôlke Centra Skalka v Nitre-Kalvárii a  pomáhala irackým deťom prispôsobiť sa novej krajine, novej situácii. Po pol roku si našli starý dom vo Výčapoch-Opatovciach, ktorý kúpili a Yasir ho postupne prerábal. „Nie je to len jeho zásluha, vo všetkom nám pomáhali tunajší ľudia, kňazi, ale aj ľudia zo združenia Pokoj a dobro. Všetkým im ďakujeme,“ opakuje Maryam.

ŠESŤČLENNÁ RODINA

Na Slovensku sa rýchlo adaptovali. Yasir pracuje v stavebnej firme ako murár, berie aj rôzne brigády. Maryam hovorí, že často len čo príde z práce, hneď uteká do druhej.

Na snímke zľava mama Maryam, Mary, Habeeb, Sarah, Mirna a otec Yasir. V strede je Maryamin brat, ktorý pôsobí ako kňaz v Amerike.

„Je veľmi šikovný. Keď sme sa prišli pozrieť na náš terajší dom, zľakla som sa, pretože bol starý, bolo na ňom veľa práce, ale manžel mi povedal, že sa nemusím báť, že on ho prerobí a bude pekný. Ja mu vo všetkom dôverujem, vedela som, že to bude tak, ako hovorí, a moje obavy hneď zmizli.“

Maryam a Yasir majú tri dcéry a jedného syna. Najstaršia je Mary (19), potom syn Habeeb (17) a Mirna (14). Najmladšia Sarah (10) je už viac Slovenka ako Iračanka. Mala len pár mesiacov, keď utiekli z domu. Keď prišli na Slovensko, mala rok a pol. Mohla by mať slovenské občianstvo, ale to zatiaľ nemá nikto z nich. Hoci nedávno prešli skúškami na vybavenie občianstva.

„Všetci sme spolu sedeli v obývačke a učili sa. Niečo som vedela z novín, ktoré si čítam v práci a snažím sa čo najviac porozumieť. Aj deti vedeli veľa vecí zo školy. Tak sme si to nahlas všetko spolu hovorili, aby vedel aj Yasir. Tým, že veľa pracuje, nemal kedy nazbierať informácie.“

Deti tu postupne začali študovať. Najstaršia Mary na vysokej škole, Habeeb študuje na strednej strojárstvo. Mirna je deviatačka a Sarah tretiačka na základnej škole. „A ja robím na pošte doručovateľku,“ teší sa Maryam.

POŠTÁRKA NA BICYKLI

Začiatky v práci neboli pre Maryam jednoduché – po slovensky nevedela čítať ani písať. Okrem susedky ju učili dve učiteľky, s ktorými sa stretávala na nitrianskej kalvárii. A pomaly to šlo. „Musela som sa naučiť abecedu, pretože máme iné písmo a píšeme sprava doľava. Okrem toho som sa musela naučiť bicyklovať. V Iraku som bicykel nemala a tu na ňom denne doručujem poštu,“ hovorí s úsmevom.

V  Iraku totiž ženy na bicykli jazdiť nemôžu. Maryam však stačil týždeň a s bicyklom sa stali najlepší kamaráti. Za dva mesiace sa tiež naučila triediť poštu aj narábať s počítačom, takže už mohla pracovať bez väčších komplikácií.

„Viete, prečo to šlo tak rýchlo? Pretože som stretla ľudí, ktorí chceli pomôcť, ľudí, ktorí vás nenechajú samých, keď ste v núdzi. Stále mi hovorili, neboj sa, to zvládneš, pomôžeme ti, pôjde to, možno nie na prvýkrát, ale všetko to pôjde. A naozaj to tak bolo.“

POKOJ A PRIATEĽSTVÁ

Maryam si rýchlo našla aj kamarátky. „Vysvetlili mi všetko, čo som potrebovala. Bolo to ťažké, ale išla som si za svojím. Keď človek niečo chce, musí prekážky prekonať. Nevadí, že padnem prvý- i druhýkrát.“ Vedela, že musí a aj chce pracovať, učiť sa.

„Vždy nám veľa pomáhali zo združenia Pokoj a dobro. Keď som potrebovala ísť k doktorke, vysvetlili mi, ako na to, ako to povedať po slovensky. Najprv som všade ukazovala mobil, v  ktorom som mala napísané, čo potrebujem, ale pomaly som sa naučila hovoriť a mnohé sa ešte stále učím.“

Počas rozhovoru Maryam často opakuje, že tu našli pokoj. „Yasir mi povedal, že tu ostaneme, že tu máme pokoj. A ja s ním súhlasím. Máme dobrých susedov, deti môžu chodiť do školy bez toho, aby sme mali o ne strach. V Iraku sa Habeeb chodiť do školy bál, lebo tam neboli dobré učiteľky.“

Maryam chcela, aby deti v štúdiu pokračovali, preto keď prišli na Slovensko, vybavovali aj vzdelávanie. „Habeeb mi často hovorí, že je tu lepšie, od začiatku sa mu tu páčilo.“

Aj ona sama je rada, že z Iraku odišli. „Tam nikomu nevadí, keď deti neprídu do školy, nikto sa neopýta prečo. Tu je to iné a je to lepšie. Deti tu chodia do školy bez problémov a rady.“ Habeeb a jeho sestry si tu tiež rýchlo našli kamarátov – či už z irackých rodín, s ktorými sem prišli, alebo slovenských. Sú spokojnejší, cítia sa bezpečne.

VŠETCI SÚ AKO NAŠA RODINA

„Susedu vo Výčapoch-Opatovciach mám veľmi dobrú, na pošte milé kolegyne, v Nitre máme tiež viacero známych. Ľudia na Slovensku sú veľmi zlatí. V Iraku som nemala kamarátov.“ Ako žena bola len doma, starala sa o domácnosť, nikam nechodila. Nebolo to bezpečné. Dokonca aj vyučovanie bolo rozdelené – doobeda boli v škole chlapci, poobede dievčatá a ďalší týždeň naopak.

„Ak mi niekto pomohol, urobil niečo dobré pre moju rodinu, nikdy mu to nezabudnem. Ako by som mohla? Aj teraz, keď mala Sarah prvé sväté prijímanie, kolegyne nám nachystali stôl, susedia navarili, my sme išli do kostola, a keď sme sa vrátili, všetko bolo pripravené. Všetci sú ako naša rodina.“

Aj keď Maryam chýbajú rodičia, s ktorými si síce telefonuje, ale býva jej za nimi smutno, pri takýchto situáciách na to nemyslí. „Sme radi, že sme prišli na Slovensko. Keď sme boli na návšteve vo Francúzsku pozrieť rodinu, bolo to tam akési smutné. Deti mi hneď povedali, že sa im tam nepáči, že Slovensko je krajšie. A majú pravdu, našla som tu pokoj, pre seba aj pre deti. Aj manžel to vždy hovorí.“

Vďačnosť je pre Maryam častá téma. Vďačnosť za ľudí, ktorí pomohli, za štát, ktorý otvoril dvere. „Vďaka Bohu, že sme našli takých dobrých ľudí, v práci, v škole, v dedine, všade, kam prídeme.“

Napriek začiatkom, ktoré neboli jednoduché, sa Maryam a celá jej rodina začlenili do našej spoločnosti, medzi našich ľudí. Vytrvalo na sebe pracovali, pretože vedeli, že ak tu chcú ostať, bez toho to nepôjde. A zostať chcú, o návrate do Iraku neuvažujú. Maryam si už ani nevie predstaviť, ako by tam fungovali.