Ženu v modrom treba predviesť

Dátum 25. marec navrhol Marián Šťastný, iniciátor myšlienky sviečkovej manifestácie. „Označil ho v liste z 30. decembra 1987. Písal v ňom o tom, že by bolo vhodné, aby aspoň ľudia v zahraničí protestovali proti zákerným vraždám veriacich a za občianske a náboženské slobody,“ vysvetľuje historik František Neupauer.

„Reagoval tak na vraždu kňaza Štefana Poláka a ďalšie nevyjasnené vraždy.“ Navyše rok 1988 bol vyhlásený za mariánsky.

PLNÍ ODVAHY

„O  piatej popoludní sme boli s kolegami z práce u jezuitov na svätej omši, na ktorej nás pán farár nenápadne povzbudil, aby sme šli. Vedel, že väčšina z nás sa na námestie chystá, no nemohol to otvorene povedať,“ spomína si na ten deň Ľudmila Tollarovičová.

Kňazi mali totiž účasť na sviečkovej manifestácii zakázanú od bratislavského dekana Štefana Záreckého, člena prokomunistického hnutia kňazov Pacem in terris. Historik vysvetľuje, že „štát hľadal podporu v cirkevných štruktúrach“, proti manifestácii sa vyjadrili aj ordinári.

Na svätej omši pani Ľudmila spolu s kolegami nabrala duchovnú posilu, „no ako sme vyšli von, videli sme už obďaleč kordón vojakov špeciálneho nasadenia so štítmi a obuškami. Už to pôsobilo hrôzostrašne“.

Boli však mladí a plní odvahy, že viera nepatrí len do kostola. „Chceli sme dať najavo, že deklarovaná náboženská sloboda reálne neexistuje, keďže boli obmedzené púte, náboženské vyučovanie na školách, pedagógovia nesmeli chodiť do kostola a podobne.“

REŽIM SA BÁL

Štát robil všetko preto, aby manifestácii zabránil. Informácií bolo pomenej, v okolí Bratislavy mali policajti dopravnú akciu, aby zamedzili vstup do mesta. V školách dali študentom voľno, aby sa mesto čo najviac vyprázdnilo, a do večerného vysielania zaradili vtedy mimoriadne obľúbenú Angeliku.

„Preventívne pozatýkali chartistov, členov tajnej Cirkvi a ľudí, o ktorých vedeli, že by sa mohli na manifestácii zúčastniť,“ pripomína historik. „Jedna kamarátka angažujúca sa v Cirkvi mala o akcii viac informácií a odhovárala nás od účasti. Vedela, že to nebude príliš bezpečné. My sme však boli presvedčení, že keď je to ohlásená akcia, nič nám nehrozí.“

Pohotovosť mali aj lekári, čo sa neskôr dozvedela od známej na Kramároch. „Rátali s tvrdou represiou, mali do zásoby transfúzie.“ Režim mal už podľa historika nejednu skúsenosť, keď sa veriaci odvážili komunikovať s režimom. Na púti na Velehrade v roku 1985 po vystúpení ministra kultúry zaznel piskot a ostrá diskusia.

„Bola rozbehnutá petícia za náboženské slobody, predtým petícia, aby Ján Pavol II. navštívil ČSSR, takže nejaké konfrontácie už boli.“ Navyše akékoľvek stretnutie vzbudzovalo v režime obavy a potenciálne nebezpečenstvo ohrozenia ľudovodemokratického zriadenia.

MODLITBY A SIRÉNY

Odhodlaní dostať sa na námestie, ktoré bolo už zo všetkých strán zatarasené antonmi a  stovkami policajtov, nakúkala pani Ľudmila s kolegami do dvorov Panskej ulice, rovnobežnej s Hviezdoslavovým námestím.

Podarilo sa. Prešli jediným priechodným a nestráženým dvorom na námestie a zaradili sa do davu. „Polievacie aj policajné autá čakali pripravené. Do toho pršalo, takže šum dažďa splýval s hlukom naštartovaných áut,“ opisuje dusnú atmosféru.

Akciu mali pod kontrolou viaceré bezpečnostné zložky. „Štáb v hoteli na námestí, ktorý všetko zhora riadil, príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, mladí členovia policajného zboru z Pezinka, pohraničiari so psami, príslušníci ŠtB, ale aj civili – provokatéri. Aby sa navzájom spoznali, mali odznak ŠK Slovan,“ dopĺňa zaujímavosti historik.

„Civili v čiernych kožených bundách nám zhasínali sviece alebo nám ich vyrážali z rúk. Moju tak zlomili,“ dodáva pani Ľudmila. Po štátnej a pápežskej hymne začala znieť približne dvojtisícovým davom tichá modlitba ruženca.

„Boli sme odhodlaní vydržať. Nemali sme transparenty, nevykrikovali žiadne heslá. Držali sme iba sviece.“ Modlitbu v daždi však prehlušovali policajné sirény. Asi tisícka policajtov v autách začala dav rozbíjať. Postupne naberali na intenzite.

„Ľudia sa aj rozostupovali, ale niekedy to v tom veľkom dave nešlo.“ Keď autá nemohli prechádzať pomedzi ľudí, povyskakovali z nich policajti a obuškami bili hlava-nehlava. „Starých aj mladých. Kto spadol, toho schmatli a natlačili do auta.“

POLICAJTOM UŠLA

Osobný stret s políciou zakúsila aj Ľudmila Tollarovičová. „Mala som svetlé oblečenie v tyrkysových farbách s bielymi doplnkami, takže som medzi ľuďmi dosť svietila.“ Nielen oblečením, ale aj výškou.

„Všimla som si, že nás chcú rozbiť a urobiť medzi nami veľký koridor, povzbudzovali sme sa, že sa nedáme na ústup. Keď nás odbijú, vrátime sa naspäť.“ Ľudí pred polievacími autami bránila aj vlastným telom, dúfala, že ako vyššia zmôže viac.

„Bolo vidno, že ľudia v polievacích autách nám nechceli ublížiť, plnili len rozkazy. Keď videli človeka, pribrzdili, spomalili.“ Manifestujúci tak mali priestor vrátiť sa na svoje miesta. Medzitým si však vtedy 21-ročnú Ľudmilu všimli bezpečnostné zložky.

„Je tu nejaká žena v modrom, tú ženu v modrom treba predviesť,“ ozývalo sa z ich vysielačiek. „Zbadala som, ako si dávajú medzi sebou informácie a signály, že idú po mne. Schmatli ma viacerí a natlačili ma do jedného zo žigulákov.“

Ako ju však z jednej strany tlačili dnu, napadlo jej, že by bol fór, keby im z druhej strany ušla. „Pomyslela som si, že určite druhú stranu zaistili, veď nie sú takí naivní, ale keď som natiahla ruku a potiahla za kľučku, dvere sa otvorili. Vybehla som teda z druhej strany von.“

Jeden z policajtov ju dobehol, no zastal sa jej náhodný mladý muž. „Ale pusti ju, okamžite ju pusti,“ vyhŕkol na policajta. Ten ju prekvapený pustil, nevedel, či ide o jeho kolegu alebo obyčajného človeka.

VÝSLUCHY

Stratila sa v dave, mokrá do nitky vydržala až do konca. No hra na mačku a myš pokračovala. „Ako sme sa tak vracali po Gorkého ulici, videla som, že ma hľadajú. Zobrali ma do auta a predviedli na výsluch k dvom levom, kde som bola do jednej v noci.“

Spolu s ňou zatkli asi 140 ľudí. „Správali sa k nám povýšenecky, prešli sme osobnou prehliadkou, museli sme sa povyzliekať.“ Odtiaľ potom Ľudmilu Tollarovičovú presunuli do cely predbežného zadržania. „Mala som strach, ale uvedomila som si, že mi nemôžu nič zobrať.“

Na druhý deň ju pustili a po príchode do práce sa dozvedela o aktuálnych náladách. O zamestnanie sa nebála, na onkológii na Heydukovej bolo náboženské podhubie, viac sa obávala o vysokoškolské štúdiá svojich bratov.

„Na iných pracoviskách bola zložitejšia situácia: nútenie podať výpoveď a  strach kolegov komunikovať s účastníkom manifestácie,“ dodáva Neupauer.

O pár mesiacov ju predvolali na obvodný policajný úrad. V Justičnom paláci sa na procese stretli asi piati. Prišli ich podporiť viacerí ľudia, no policajtom sa to nepáčilo a sálu radšej zaplnili študentmi práva.

„Mala som si vybrať len jedného z rodičov, ktorého pustili dnu.“ Rodina jej počin nezazlievala. „Otec bol hlboko veriaci a napriek prenasledovaniu a vyhodeniu z vysokej školy, nepoľavil. Bol veľkým ctiteľom dona Bosca a vravieval nám, aby sme sa nebáli vieru obhajovať. Mama tiež vedela, že som neurobila zlú vec.“ Rok 1988 bol zároveň rokom stého výročia narodenia dona Bosca pre nebo.

„Bola to najväčšia manifestácia v stredoeurópskom priestore. Aj okolité štáty si uvedomovali, že práve my sme začali proces, ktorý spel k udalostiam v revolučnom roku 1989,“ potvrdzuje historik František Neupauer. Snímka: Erika Litváková

REHABILITÁCIA

Odsúdili ju na dva mesiace väzby a peňažnú pokutu. „Prvýkrát sa v  tom roku oslavovalo výročie vzniku Československej republiky. Prezident udeľoval amnestie, ktoré zahŕňali aj nás.“ Trestom sa teda vyhli. No v hľadáčiku bola pani Ľudmila naďalej. Po revolúcii si ju zavolali znova.

„To už bolo úplne iné konanie. Potrebovali odo mňa na právnom oddelení dostať, že mi polícia vtedy neublížila a že nebudem žiadať odškodné.“ Problémy im nerobila. V ďalších rokoch ju rehabilitovali a zrušili jej trestný register.

Udalosti spred 35 rokov pripomína dnešnej generácii aj aktuálna výstava na Hviezdoslavovom námestí. Rovnako pamätník, ktorý odhalili v roku 2008 na 20. výročie manifestácie. Snímka: Erika Litváková

SLOBODU TREBA STRÁŽIŤ

Na  Bratislavský veľký piatok sa podľa Ľudmily Tollarovičovej konfrontovala sila režimu so slobodnou vôľou ľudu. „Bolo vidno strach režimu voči pravde.“ Hovorí, že ľudia nabrali odvahu a zvýšila sa aj účasť na púťach. Najmä v Levoči a Šaštíne.

Uvedomuje si, že hoci to bolo v tom čase riskantné, ak by nešli, nič by sa nepohlo. Po 35 rokoch hovorí, že slobodu slova, názoru a vierovyznania treba strážiť.

„Okrem nich zachovať dedičstvo svätých Cyrila a Metoda, ktoré zachovali naši predkovia. Vďaka viere v Boha sme ako národ s hodnotami pretrvali a sme dnes autonómni.“

No zdôrazňuje, že na to treba odvážnych ľudí, ktorí povzbudia ostatných do dobrej veci, pretože hranica s anarchiou je veľmi tenká. Sviečková manifestácia je dnes pamätným dňom Slovenskej republiky, symbolom odvahy a statočnosti.