Žimno mi, žimno mi, čeplo mi nebedže

Ľudia z hôr, pracovití, pokorní, nábožní. Gorali. Bytostne spätí s prírodou, hoci často nehostinnou, málo úrodnou. Často si ich zamieňajú s Poliakmi, no ich dialekt je osobitý.

U STAROSTU

Našu návštevu začíname v kancelárii starostu Pavla Zamišku. Kolačkov je typická goralská obec v objatí hlbokých lesov, v ktorej sa darí viacerým umeleckým telesám. Aj starosta sám sa dlhé roky venuje folklóru, podobne ako jeho bratia. Je aj zástupcom goralskej komunity.

„Pochádzam zo šiestich súrodencov a iba jeden z nich je ‚nehrajúci kapitán‘, teda že nehrá na žiadnom nástroji,“ zasmeje sa. Začínal s bratom Františkom, vystupovali na rôznych súťažiach. Neskôr založil s bratmi Milanom a Petrom ľudovú hudbu Zamiškovci.

„Počas korony nebolo hrania ani roboty, a tak bratia odišli pracovať do zahraničia. Neskôr som sa už spolu so svojimi deťmi dal dokopy s ľudovou hudbou Kolačkovci.“

Do rozhovoru sa pridáva František a najprv nás častuje katolíckym pozdravom v goralčine. Štrnásť rokov hrával v známej ľudovej hudbe Pastrnoci v Novej Ľubovni. Teraz vystupuje prevažne so svojimi synmi. „Priviedol nás k tomu najmä starý otec, ktorý s bratom kedysi spieval počas svätých omší – sprevádzal organistu a pána učiteľa v jednej osobe.“