Život v zázračnej krajine Abeland

Onecelú polhodinu z Bratislavy vchádzame do Lozorna. Na okraji obce prechádzame popri honosných vilkách a masívnych plotoch.

O kúsok ďalej nás v lesnom prostredí čaká úplne iný svet. Šum potoka a spev vtákov.

Už z diaľky nás vítajú husi hlasným gáganím, hoci ich ešte nevidieť. Vedľa výbehu bažantov sa pristavíme pri huňatých ovciach, ktoré hneď evidujú našu prítomnosť a slušne pozdravia.

A keď nám dovolia dosýta si vyobzerať aj ich párdňové ešte nemotorné jahniatka, definitívne sa roztápame.

Pomedzi békanie nás už s úsmevom víta mama a srdce rozľahlého gazdovstva Andrea Abelová.

Pred mlynom svätého Jozefa balí do pieskovej hliny a fólie desiatky koreňov popínavej fialovej vistérie záhradník a ďalší člen abelovskej rodiny Tomáš. „Vypestoval som jej veľmi veľa, tak ju teraz balím a rozdávam ľuďom, ktorí majú záujem. Oceňujú ju včelári, lebo je vraj dobrá na med.“

KAPLNKY AJ KOSTOLÍK

Oproti si medzi bránkou do jednej zo záhradiek všímame malé kaplnky venované Ježišovi a Panne Márii. Vedľa nich centrálny drevený kríž.

Kúsok ďalej stojí na miernej vyvýšenine Kostolík Svätej rodiny. Je jednou z najnovšie zrekonštruovaných stavieb v areáli.

Strážia ho husi, s ktorými sa konečne zoznamujeme aj vizuálne, opäť za hlasného gagotu. Obďaleč sa mihnú pokojnejšie a tichšie kačice pižmové.

V kaplnke s prítomnou Oltárnou sviatosťou sa modlievajú traja kapucíni, ktorí na gazdovstve takmer rok bývajú polopustovníckym životom. Snažia sa o návrat ku kapucínskym koreňom.

Andrea Abelová s pobavením hovorí, ako si mnohí návštevníci pri pohľade na rehoľníkov v habite myslia, že ide o miestny kroj. „Je to aj taká spontánna duchovná služba, niekedy vznikajú veľmi zaujímavé dialógy.“

Kaplnka bola jednou z prvých stavieb, no nemala dnešnú podobu. „Bol to drevený prístrešok v tvare kostolíka, ale už začínal hniť. Rozhodovali sme sa, či ho zbúrame alebo opravíme.“ S Božou pomocou sa ho podarilo opraviť.

Z PANELÁKA DO PRÍRODY

Okolo prefrčí otec a hlava rodiny Igor. „Utekám na úrad, držte palce,“ stihne zvestovať a už ho nevidieť.

Jeho manželka sa smeje, že ho najviac zastihnete v aute, lebo stále niečo vybavuje.

Ani cesta k Abelandu, ktorý zveľaďujú od roku 2007, nebola priamočiara. „Obaja sme z paneláka, no odmalička ma lákalo bývanie na samote v prírode. Mal to byť útek od ľudí, no dopadlo to trochu inak,“ smeje sa Andrea.

Svoju gazdovskú dedinku totiž každú sobotu od marca do júna a od septembra do novembra otvárajú pre verejnosť. Od mája zase vítajú školské skupinky.

Pomedzi mékanie ôsmich rozprávkových mesačných kozliatok, krochkanie oddychujúcich prasiat, hudranie moriek a kikiríkanie kohúta zrazu z maštale vykukne teliatko a zvedavo si nás prichádza obzrieť.

To už zbystrí aj jeho mama s babkou a vychádzajú za ním. „To sú naše kravy plemena Jersey. Majú zdravšie mlieko s vyšším obsahom bielkovín a tuku. Zložením sa podobá koziemu.“

Za drevenou bránkou je súkromné rodinné kráľovstvo, kam sa už ľudia nedostanú.

Vrátnikmi sú mohutné, asi meter vysoké polročné šteniatka moskovských strážnych psov. Chová a cvičí ich práve mama rodiny. Dokopy majú sedemnásť psov. Hovorí o nich ako o psoch s ideálnou povahou. „Sú rodinní a prítulní. No zároveň chránia majetok aj majiteľa.“

Z BOŽEJ PROZRETEĽNOSTI

Postupne sa dostávame k ich rodinnému príbehu. Manželia hovoria, že bez Boha by sa nepohli. „Všetko sme budovali bez peňazí. Iba z Božej prozreteľnosti.“

Najprv bývali v podnájme v Lozorne v starom dome, no keď ho majiteľ časom predal, museli odísť. „Nemali sme kam ísť, no muž mal v dedine babku, ktorá bývala vo veľmi starom, neobývateľnom dome.“

Chceli sa pustiť do prerábky. Aby však mohol otec rodiny cez deň pracovať na stavbe, musel sa vzdať dovtedajšej roboty a našiel si prácu nočného strážnika.

„Poslednú výplatu z predošlej roboty si dal do vrecka a v autobuse ju cestou domov stratil. V deň, keď sme sa museli vysťahovať.“

Rodine s jedným dieťaťom a druhým v očakávaní tak zostal iba stan a žiadne peniaze.

„Vtedy nás oslovilo evanjelium, aby sme neboli príliš ustarostení tým, čo budeme jesť a kde budeme bývať. Niežeby sme ho predtým nepoznali, ale kým nie ste konfrontovaní s tým, že naozaj nič nemáte, neviete, do akej miery to Boh myslí vážne.“

Skúsili sa nestrachovať a experiment vyšiel. „Od toho dňa sme začínali zažívať zázraky.“

ZÁZRAKY NA POČKANIE

A diali sa denne. „Mali sme napríklad majstrov, ktorí nám robili omietky. Večer sme ich museli vyplatiť, ale peniaze sme nemali.“

Verili, že Pán Boh to vyrieši. „Večer niekto prišiel s tým, že sa rozhodol dať nám nejakú sumu. Bolo to presne toľko, koľko sme práve potrebovali.“

Igor a Andrea s úsmevom hovoria, že vždy keď bolo treba, peniaze získali. „Pokiaľ sme ich ale neminuli, ďalšie neprišli. No pointa je, že ich treba minúť dobre,“ upozorňuje Igor Abel.

„Preto je mojím vzorom svätý Jozef, aj on všetko nechával na Boha. A aj na Pannu Máriu.“

Problém je podľa manželov v hlave, ktorá vyrába katastrofické scenáre a človeka stresuje. „Treba žiť prítomný okamih, starať sa len o dnešný deň. Keď sa potom vrátite do minulosti, zistíte, že to funguje, že Boh sa postaral.“

LAUDATO SI’ V PRAXI

Každý člen početnej abelovskej rodiny sa venuje inému remeslu. Vo vlastnoručne postavených ekodomčekoch z hliny, slamy a dreva tak majú hrnčiarsky kruh, kováčsku či drevársku dielňu, pekáreň, kamenný mlyn poháňaný slnečnou energiou i čajovňu.

Okrem nich permakultúrne, teda živé, trvalo udržateľné záhrady.

„Znamená to, že citlivo pracujete s územím, ktoré máte, a snažíte sa ho navrhnúť tak, aby prinášalo čo najväčší osoh s čo najmenšou prácou a nenarúšalo prirodzený ekosystém a životné prostredie.“

Z množstva domácich a hospodárskych zvierat majú zase mäso, vajcia, mlieko a dcéra Eliška postupne preberá po mame výrobu zrejúcich syrov.

Andrea hovorí, že práce majú podelené a každý z rodiny inklinuje k niečomu inému, čo sa učí za pochodu. Ich spoločné dielo pomaly rodičia prenechávajú na deti a Andrea s Igorom všetko manažujú.

„Tomi robí odmalička záhradky rôzneho typu, my mu pritom viac-menej pomáhame, zároveň je hrnčiar. Dcéra Mikuláška je koniarka, stará sa o zvieratá, chová včely.

Syn Šimon si ako trinásťročný postavil prvý domček Abelandu z materiálov, ktoré ľudia vyhadzovali. Spravil si v ňom kováčsku vyhňu a začal kuť. Teraz stavia domy na stromoch a drevodomy. Najmladší syn Matúš zase vyrába praky a luky.“

BOH A PRÍRODA PATRIA K SEBE

Ochrana prírody a ekotéma je dnes v kurze aj vďaka pápežovi Františkovi.

„Keď človek duchovne rastie, mal by prirodzene spieť aj ku vzťahu s prírodou a k jej ochrane,“ vníma Andrea Abelová.

„V rajskej záhrade žil človek pred prvým hriechom v dokonalej harmónii – s Bohom, so všetkým stvorenstvom a prírodou, sám so sebou aj s druhými ľuďmi.“

Ide akoby o štyri spojené nádoby. „Po prvom hriechu sme sa od toho odtrhli. Vnútorné uzdravovanie alebo očisťovanie je aj obnovovaním pôvodnej harmónie. Môžete začať ktoroukoľvek jej časťou, ovplyvní to aj tie ostatné.“

Hovorí, že ak uveríme, že Boh nás bezpodmienečne miluje, začíname prijímať seba, druhých a aj prostredie okolo nás.

ZLYHANIA SÚ ŠKOLA

Učení z neba nespadli a žiť v súlade s prírodou sa učili za pochodu aj oni.

„Sú za tým roky experimentovania a skúšania, kým to všetko vyšlo.“ Existujú síce všeobecne platné princípy, no nedajú sa všetky uplatniť rovnako na každom území.

Často stačí jedna malá chyba alebo len to, že úrodu požerú šťúry, teda medvedíky obyčajné. Bohaté skúsenosti s tým má najmä záhradník Tomáš.

Takto sa cvičí aj v trpezlivosti. „Ďalší rok to teda musíme urobiť ináč a niekedy trvá aj roky, kým sa dopracujeme k nejakému výsledku.“

Zmierili sa aj s tým, že veľmi veľa roboty môže priniesť aj príliš malý efekt.

Mama rodiny si však uvedomuje, že pre mladých ľudí je to obrovská škola a dobrá výbava do budúcnosti.

Viac fotografií nájdete vo FOTOGALÉRII.