Zodrať topánky pre Máriu sa oplatí

História putovania na Mariánsku horu v Levoči siaha až do 13. storočia, keď tam obyvatelia hľadali ochranu pred nájazdmi Tatárov. Malú kaplnku časom nahradil väčší Kostol Návštevy Panny Márie, ktorý v roku 1984 pápež Ján Pavol II. povýšil na baziliku.

Na odpustovú slávnosť pri príležitosti sviatku Návštevy Panny Márie na toto miesto tradične prúdia desaťtisíce až státisíce pútnikov a  inak to nebolo ani tento rok. V sobotu 6. júla sme sa k nim pridali aj my, aby sme vám výnimočnú duchovnú atmosféru priniesli z prvej ruky.

NA BOTASKY ANI NEPOZRIE

Na Mariánskej hore hneď narážame na mladú dievčinu, ktorá kráča oproti nám bez topánok. „Mám za sebou 35 kilometrov, strašne ma bolia nohy. Na botasky už nedokážem ani pozrieť, takže chodím len v ponožkách. Som však rada, že som tu,“ usmieva sa 16-ročná Katarína Goliašová.

Zo Šarišských Draviec spolu s ďalšími farníkmi vyštartovala už o tretej hodine nadránom. Bližšie to mali pútnici z  obce Hôrka. Aj 21 kilometrov však dalo zabrať.

„Púť je o tom, že treba niečo odovzdať. Ponúka zároveň dostatok času pomodliť sa, pouvažovať i zaspievať si. Je milé, keď nás vodiči na cestách zdravia alebo keď sa stretneme s nejakou inou skupinkou mieriacou rovnako do Levoče,“ ponúka postreh Stanislav Dubrovčák.

PREMODLILA SI POVOLANIE

Zástup ľudí smerujúcich na horu už v skoré popoludnie akoby nemal konca. Vidieť v ňom i zasvätené osoby. Sestra Mariela z Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva pôsobí v poľskom Krakove-Łagiewnikoch, a tak považuje za darček, že dovolenku si mohla spojiť s návštevou Levoče.

Aj tu si totiž v minulosti premodlila svoje povolanie. „Prišlo u  mňa trochu neskôr, ale pre Boha nikdy nie je neskoro. Najprv som do Levoče roky chodievala prosiť za dobrého manžela a rodinu, Pán to však vymyslel inak, ukázal mi, že ani on nie je zlý manžel a rodinu môžem mať aj v širšom zmysle,“ opisuje svoj príbeh.

Zaspomínala si na časy, keď tam s partiou z mládežníckych stretiek zostávali počas púte i cez noc. „Keďže je to na kopci, pri spánku sa to s nami aj šmýkalo dole, ale bolo to celé krásne. A ráno precítiť to mocné spoločenstvo pri hlavnej omši... Človek sám prežije len ťažko, odkazujem teda všetkým – hľadajte si spoločenstvo, priateľov.“

Rehoľníčke Mariele od faustínok robila v Levoči spoločnosť jej rodná sestra. Snímka: Marián Špacai

ĎAKOVAŤ ZA OBYČAJNÉ VECI

Pod vrcholom Mariánskej hory je miesto, kde je možné doplniť si zásoby vody. Z debaty so známymi a príbuznými tam na chvíľku vytiahneme Máriu Budzákovú z Lendaku. Z rázovitej obce vyrazilo pešo okolo dvoch stoviek pútnikov.

„Autobusom prišla do Levoče ďalšia päťdesiatka, ja medzi nimi,“ vykresľuje. Početnosť lendackých pútnikov vysvetľuje dlhoročnou tradíciou.

„Kamarát od nás napríklad pôsobí v Brne ako lekár, a keď som ho zbadala v obci, myslela som si, že dorazil na dovolenku. On však odvetil, že prišiel špeciálne kvôli púti, lebo je to preňho posila na celý rok. Aj ja sem chodievam už od detstva. Nedávno som bola vo Fatime, a keď som za Máriou dokázala cestovať tak ďaleko, prečo by som neprišla do Levoče, ktorú mám pod nosom.“

Ako vraví, máme predsa za čo ďakovať. „A to aj za obyčajné veci. Žijeme v hektickej dobe a ani si neuvedomujeme, čo všetko máme. Ľudia skôr frflú, že im všeličo chýba. Treba sa však tešiť, nič nebrať ako samozrejmosť. Veď vidíme, že len pár kilometrov ďalej od nás sa bojuje.“

Členom bežeckej štafety bol i kaplán UPC Prešov Martin Štieber (vpravo). Snímka: Marián Špacai

DORAZILA I BEŽECKÁ ŠTAFETA

Priestranstvo na hore postupne zapĺňa čoraz viac stanov. Mladí i rodiny sa v nich chystajú stráviť celú noc, aby sa ráno mohli zúčastniť na nedeľňajšej svätej omši, ktorá je vyvrcholením púte.

Pri stánku Katolíckych novín stretávame členov bežeckej štafety, ktorá do Levoče dorazila až z obce Michal nad Žitavou v okrese Nové Zámky.

„Začínali sme v  piatok, jeden bežec absolvuje zhruba desaťkilometrový úsek, potom sa vymení s ďalším a takto sa pokračuje. Zdatnejší dokopy odbehnú aj 40 kilometrov, celá trasa meria okolo 280. Beží sa nonstop, v Levoči sme boli po 25 hodinách,“ predstavuje jeden z organizátorov Peter Gajdoš.

Vďačný je tým, ktorí ich podporili materiálne i duchovne. „Keďže bežíme aj po frekventovaných cestách, sprevádzajú nás priatelia na bicykloch, aby bol bežec viditeľný. Keď je väčšia tma, chráni ho aj auto. V noci zažijeme všeličo, od diviakov po čriedu býkov, ale i to obetujeme za všetkých, ktorým sme to sľúbili.“

Peter Gajdoš nosí Levoču v srdci, keďže tam putoval aj za čias totality. „Vtedy bola táto púť symbolom slobody vo vyjadrení viery, prichádzalo množstvo ľudí, hoci štátna moc robila rôzne prieky. Spomínam si, že sme tu stretli aj eštebákov z neďalekej obce, a vedeli sme, že nás špehujú. Ani to nás však neodradilo, naša viera nás hnala a našťastie nijaké nepríjemnosti som po návrate nezažil.“

Ohlasovať verejne vieru podľa neho treba aj v dnešnej dobe. „My o nej chceme svedčiť aj cez tento náš beh, ktorý je v prvom rade púťou.“

SPOJENIE ŠPORTU A VIERY

K mladším členom štafety patrí Dominik Podbehlý. Odbehol 16 kilometrov, ďalšie pridal ako sprievodca na bicykli. Najstarší bol tento rok 66-ročný Igor Sádovský, preňho to bola premiéra.

„Stále, keď behávam, tak sa aj modlím, takže som chcel vyskúšať i túto štafetu a priniesť sem svoje úmysly.“ Svoje si odbehol i kaplán Univerzitného pastoračného centra v Prešove Martin Štieber.

„Perfektná partia, super spoločenstvo a skvelá organizácia,“ pochvaľoval si. Ako kňaz potvrdzuje, že šport a viera idú dokopy. „Určite, veď jedno aj druhé učí disciplíne tela i ducha.“

Rodina Semanovcov prišla z farnosti Lipovce. Približne 40 kilometrov pešo pokorili aj deti Paľko a Simonka. Snímka: Marián Špacai

ZVLÁDALI TO AJ DETI

Program medzičasom pokračuje, v prestávke medzi svätými omšami vidíme pri bazilike oddychovať početnú skupinku s  rovnakými šatkami. „Z farnosti Lipovce sme vyrážali o šiestej ráno, dokopy nás je 42. Viedla nás snaha prekonať seba samého a odovzdať život tomu, ktorý nás stvoril,“ vyznala sa za mladšiu generáciu Adela Kacvinská.

Takmer štyridsaťkilometrové pešie putovanie zvládol dokonca aj 8-ročný Paľko Seman. „Nemuseli ma prehovárať, sám som chcel ísť. Už som to zažil i minulý rok a páči sa mi to,“ vyhlásil. Jeho otec, tiež Pavol, vzal so sebou nielen jeho, ale i o rok mladšiu dcérku Simonku.

„Trošku som sa bál, že nebudú vládať, ale prešli toho dosť, môžem byť na nich hrdý, i keď miestami som ich aj niesol. Z našej obce sa putuje roky, tak sa k tomu snažím viesť i deti, aby to potom odovzdávali ďalej. Naši rodičia a starí rodičia tiež chodili a tradíciu treba zachovávať.“

Štefan Rychnavský putuje z Košíc aj po sedemdesiatke. Snímka: Marián Špacai

STAČÍ RAZ SKÚSIŤ

Sobotňajšie slnko zapadá, priestorom pred bazilikou sa už takmer nedá prechádzať. Do cieľa po dvoch dňoch na cestách s prestávkou na nocľah prichádzajú aj účastníci 38. ročníka púte z Košíc, ktorí tradične vyrážajú v piatok ráno spred Dómu sv. Alžbety. Tento rok im prialo i počasie.

„Pripravený však treba byť i na prekvapenia v podobe dažďa. Dnes sme sa napríklad museli brodiť úsekom s trávou vyše pása, ale prekonávanie prekážok stmeľuje. Veď Mária putovala k príbuznej Alžbete za oveľa ťažších podmienok. Každý má svoje predsavzatie, ktoré si nesie v batohu, a sme radi, že sa môžeme povzbudiť vo viere,“ vraví Štefan Rychnavský, ktorý má v nohách dve desiatky účastí. Aj vo veku 72 rokov si ešte dokáže „strihnúť“ týchto osemdesiat kilometrov. „Kto raz skúsi, už to neopustí,“ tvrdí.

Kostol Návštevy Panny Márie povýšil na baziliku minor v roku 1984 pápež Ján Pavol II. Snímka: Monika Takáčová

ÚNAVA, ALE AJ RADOSŤ

Krátko pred zotmením hádžeme ešte posledný pohľad na Mariánsku horu. V mravenisku ľudí vidíme únavu z ciest, ale zároveň radosť. Akoby pútnici vopred tušili, že na druhý deň spišský biskup František Trstenský v homílii zdôrazní, že Slovensko nepotrebuje smutných, ale radostných ohlasovateľov evanjelia. Na levočskej púti sme takých našli nemálo.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.