Ako s deťmi hovoriť o ťažkých témach

Do akej miery povedať deťom o ťažkých veciach, ktoré sa v rodine či vo svete dejú? Aj nedávna tragická udalosť na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi rozprúdila debaty medzi rodičmi a priniesla otázky aj obavy, či sú deti v školách v bezpečí.

PRIMERANE VEKU

Psychologička Janka Bieščad ponúka návod, ako o podobných udalostiach či situáciách s deťmi komunikovať.

„O ťažkých témach treba vždy komunikovať pravdivo, veku primerane, s rešpektom k emočnému prežívaniu, a to nielen detskému, ale aj nášmu vlastnému. Mimoriadne náročné udalosti často spôsobujú nadmerný stres, ako aj pocity hnevu, strachu a bezmocnosti i u nás dospelých.“

Ak pri tragických udalostiach, ako sú vojny či násilie, bojujeme s vlastným strachom a obavami, psychologička odporúča: „V prvom rade treba s týmito emóciami pracovať vo svojom vnútri, situácie treba pravdivo pomenovať, interpretovať ich vo svojom vnútri a až potom vstupovať do rozhovoru s dieťaťom.“

@@@SplitArticleHere@@@

PRAVDA S LÁSKOU

Pri komunikácii s deťmi na ťažké témy potrebujeme veľa odvahy. „Mali by sme si však uvedomiť, že deťom omnoho viac než život v bezpečnom skleníku prospieva život v pravde, ktorá je podávaná s láskou,“ inšpiruje psychologička Bieščad.

„Potenciálne najväčšia chyba, ktorú môže rodič urobiť, je, ak sa vyhýba komunikácii o  takýchto témach, hoci aj s cieľom ochrániť dieťa. Nemali by sme sa kŕčovito báť, že niečo v rozhovore nezvládneme či povieme niečo nesprávne. Komunikácia s dieťaťom nie je o výkone, ale o vzťahu.“

MIESTO PRIJATIA

Pri všetkom náročnom, čo doma prežívame, snažme sa deťom vytvoriť miesto prijatia, kde sa môžeme porozprávať skutočne o všetkom.

Niektorí rodičia sa spoliehajú, že mnohé problémy si deti vyriešia vyrozprávaním sa v škole alebo s kamarátmi, ale nemusí to byť vždy tak.

O svoju skúsenosť sa podelila aj Eva Gavalierová, učiteľka Spojenej školy sv. Jána Pavla II. v Poprade. „V kolektíve sa deti akoby hanbia riešiť takéto témy. Nevedia presne, ako sa k tomu postaviť, a nechcú pred spolužiakmi ukázať slabosť. Preto sa často tvária, akoby sa nič nedialo, prípadne že ich sa to netýka. Prídu skôr individuálne, ale musia mať s daným pedagógom dobrý vzťah, aby sa zdôverili. Určite to nenesú ľahko.“

SPÝTAŤ SA ČOKOĽVEK

S problémom otvorenej komunikácie detí o svojich problémoch má skúsenosť aj František Barna, školský kaplán ZŠ sv. Cyrila a Metoda v Košiciach. „Žiaľ, niektoré deti si volia cestu ,nekomunikácie‘ a ich spôsoby riešenia problémov sa napokon stanú deštruktívnymi voči nim samým alebo voči ostatným ľuďom v ich okolí.“

Nie je to znak menšej odolnosti, naopak, je to varovný signál pre nás dospelých.

„Ak v nás nevidia tých, ktorým sa môžu zdôveriť, a nemajú pocit istoty, že ich nezradíme a ich problémy nebudeme bagatelizovať, hľadajú až hrozivo nezrelé spôsoby riešenia situácií, ktoré by riešiť vôbec nemali.“

Preto je kľúčové, aby sme sa doma snažili vytvoriť priestor, kde môžeme spoločne diskutovať skutočne o všetkom. Praktický návod nám ponúka aj František Barna: „Deti potrebujú istotu, že nič z  toho, o čom budú rozprávať, nebude zneužité. Potrebujú prostredie dôvery, do istej miery aj priateľstva. Nie je dobré vyčítavo a  moralizátorsky útočiť, ale ponúknuť priestor na vypočutie, ktoré sa nezmení na litánie nevyžiadaných rád.“

Práve takéto prostredie je podľa skúseností kaplána vhodné na nájdenie rozumného riešenia problému. Často to môže byť aj odborná pomoc, nie iba dobré slovo kňaza či vychovávateľa.

EMÓCIE NAPLNO

Pri náročných situáciách sa nesnažme u dieťaťa umelo potláčať smútok či plač, dovoľme mu prežívať emócie naplno.

Psychologička Bieščad hovorí ako na to. „Ak rozhovor o ťažkých témach dieťa emocionálne rozruší, u rodiča by to nemalo viesť k sebaobviňovaniu. Veď ak dieťa dostáva príležitosť prejaviť svoje emócie v  láskavom, rešpektujúcom prostredí, je to ideálny spôsob, ako naštartovať liečivý proces.“

Aj keď sú slzy dieťaťa pre rodiča bolestivé, dovoľme mu plakať. „Vyvarujme sa slov neplač alebo netráp sa. Rodičovské objatie urobí viac ako slová, samozrejme, ak oň dieťa stojí,“ povzbudzuje psychologička a na záver dodáva: „Do budúcna by dieťa malo byť ubezpečené, že za nami môže kedykoľvek prísť s akoukoľvek otázkou či obavami.“