Dovoľme Bohu, aby s nami robil, čo chce

Spomínate si ešte na svoje hľadanie povolania?

Ako každý mladý človek, aj ja som hľadal zmysel svojho života. Mal som pocit, že to nie je život, ktorý by som chcel žiť. Keď som mal 23 rokov, vyhlásil som sa za ateistu. Keď som neskôr nanovo našiel cestu k Bohu, chcel som naplniť svoj život. Mal som smäd po poznaní.

Čo vám pomohlo rozlíšiť, že vaša cesta je kňazstvo?

Cestou k moru, keď som mal 24 rokov, sme sa zastavili na jednu noc v Medžugorí. Večer som sa modlil v kostole a pocítil som v srdci, že mám byť kňaz. Nepamätám sa, že by som predtým riešil v sebe niečo také, ale bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Doteraz si ho živo pamätám.

Zažil som obrovský pokoj, radosť a lásku. Spomienka na tieto pocity ma sprevádzala. Asi o pol roka nato prečítal kňaz v kostole v oznamoch, že kto cíti duchovné povolanie, má prísť na faru. Nemohol som nejsť.

Potom som bol na prijímacích pohovoroch na teológiu, ale neprijali ma. Začal som si klásť otázku, či to nie je iba môj výmysel. Či Boh chce naozaj toto, keď ma neprijali.

Ale blízki ľudia ma povzbudzovali a vysvetľovali, že „teraz je totalita a ty si príliš aktívny, preto ťa neprijali, neskôr to skúsiš znova“. Keď prišla revolúcia, prijali ma a vykročil som na cestu ku kňazstvu.