Nálepky sa časom menia na vnútorné hlasy

V rodinách sa stretávame s nálepkovaním, keď deti podľa ich správania zaradíme do istej škatuľky. Čo si o tom myslíte?

Keď dieťa zaškatuľkujeme – napríklad ako lenivé, problematické, citlivé alebo vždy dobré –, dávame mu signál, že jeho hodnota či identita sú pevne dané a nemenné. Pre dieťa, ktoré sa ešte len učí spoznávať samo seba, je to silné posolstvo.

Takéto pomenovania sa v ňom môžu usadiť ako vnútorné presvedčenia: „Som ten, kto stále robí problémy.“ Alebo: „Musím byť vždy dokonalý, inak ma nebudú mať radi.“

Začne konať v súlade s tým, ako ho vníma okolie. Ak mu opakovane hovoríme, že je nezodpovedné, prestane sa snažiť, lebo získa dojem, že nemá zmysel usilovať sa o zmenu. Ak ho, naopak, označujeme za silné, môže potláčať emócie, aby nesklamalo očakávania.

Čo takéto nálepky môžu spôsobiť?

Môžu brániť v pochopení správania. Namiesto zisťovania, prečo sa dieťa správa určitým spôsobom, mu len priraďujeme identitu. To môže viesť k pocitom nepochopenia, hanby, úzkosti či vzdoru. Ak povieme „ty si zlý“, uzatvárame dieťa do nálepky, z ktorej sa len ťažko dostáva. Preto je dôležité hovoriť o správaní, nie o osobnosti dieťaťa. Tým mu ukazujeme, že situáciu možno pochopiť a zmeniť.