Šikana nie je hanba obete

Téme šikany sa venujete už dlhšie. Mali ste s ňou osobnú skúsenosť v rodine?

Áno, táto téma sa ma dotkla osobne, zažila som ju so svojou dcérou. Práve pocit bezmocnosti, keď vidíte, ako sa dieťa trápi, ma donútil konať. Pochopila som, že nestačí o šikane len hovoriť.

Musíme mať jasné nástroje, ako dieťa ochrániť a ako komunikovať so školou tak, aby sme situáciu ešte nezhoršili a dieťa sa cítilo bezpečne. Šikana nie je problém len šikanovaného dieťaťa.

Aby sa situácia zastavila, neopakovala, je dôležité riešiť aj správanie šikanujúceho. Často aj on zápasí so svojimi problémami. Nešťastní sú tak v skutočnosti obaja a riešenie si vyžaduje systémový prístup. Samozrejme, aj celá trieda je toho súčasťou.

Čo by si rodičia mali všímať na správaní svojho dieťaťa, aby vedeli skoro rozpoznať, že môže byť šikanované?

Rodič by mal zbystriť pozornosť, ak si všimne náhlu zmenu správania dieťaťa. Treba sledovať somatické prejavy, napríklad ranné bolesti brucha alebo hlavy, vracanie pred odchodom do školy. Pozor si treba dávať aj na sociálnu izoláciu: dieťa, ktoré predtým s  nadšením rozprávalo o kamarátoch, zrazu stráca o nich záujem.

Výstražný signál môže byť aj náhla zmena v prospechu – zhoršenie známok alebo problémy s koncentráciou. Rodičia by mali sledovať aj materiálne straty: stratené veci, zničené školské pomôcky či neustály hlad, ktorý môže vzniknúť, ak dieťaťu niekto berie desiatu.

Ďalším dôležitým indikátorom sú zmeny nálad, ak sa dieťa uzatvára do seba, je plačlivé alebo naopak, prejavuje nečakanú agresivitu doma. Pre mňa bolo výkričníkom, keď dcéra odmietla ísť na školský výlet.