Tá najťažšia misia je doma

S akým zámerom ste išli do Kazachstanu?

V tom čase som mala 29 rokov, pracovala som vo štvorhviezdičkovom hoteli na Štrbskom Plese a viedla aj spoločenstvo v Poprade. Vôbec som si seba na misiách v Kazachstane nevedela predstaviť. Veď po rusky som vedela iba pár slovíčok o lyžovaní a počasí.

A nemám ani typické extrovertné vlastnosti. Som skôr tichý, pokojný typ, ktorý má trému hovoriť pred viac ako troma ľuďmi. Taktiež neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji. Mala som predstavu, že na misie chodia iba katechizmom „nadupaní“ spíkri.

Nakoniec som v modlitbe cítila, že je to cesta pre mňa, aj keď povedať Bohu to povestné fiat nebolo ľahké. Nakoniec prišiel pokoj a veľká radosť a v srdci som vedela, že to je Božia vôľa a že všetko, čo príde, s ním zvládnem. Začal sa proces čakania na víza, ktoré sme ešte s jednou dievčinou z Košíc dostali v decembri 2012. Bol to krásny darček pod stromček.

Aká bola vaša hlavná úloha na misiách?

V Kazachstane v danom čase bolo približne 60 percent obyvateľstva moslimov, 30 percent pravoslávnych a  0,9 percenta katolíkov. Tvorili sme s kňazom malé modlitbové spoločenstvo a  my laici sme pomáhali s technickou, materiálnou a duchovnou prípravou na víkendovky.

Trošku sme sa starali aj o chod centra, kde sme bývali. Bol to najkrajší rok a pol môjho života. Samozrejme, niekedy som prežívala náročné chvíle, ale aj veľmi formačný a očisťujúci čas. Veľa som sa naučila o sebe, Cirkvi aj Bohu. Učila som sa s pokojom a v modlitbe prijímať rozdielnosti a situácie, ktorým nerozumiem.