Aby aj športovci cítili blízkosť Cirkvi

Keďže pôsobíte v Českej republike, najprv sa slovenským čitateľom trochu predstavte. Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?

K viere som bol vychovávaný odmalička. K rozhodnutiu stať sa kňazom obzvlášť prispelo, keď v osemdesiatych rokoch 20. storočia v mojej rodnej farnosti Slavkov u Brna mali primície dvaja novokňazi.

Jeden z nich je môj birmovný kmotor. Hovorí sa, že príklady priťahujú, a pre mňa to rozhodne na ceste ku kňazstvu platilo. Úžasných životných príkladov radostnej a živej viery som neskôr stretával čoraz viac.

Pri kňazskej vysviacke vám iste nenapadlo, že raz budete vymenovaný za kaplána Českého olympijského výboru. Ako k tomu došlo?

Vo februári 2014 som si splnil svoj veľký sen a odletel som spolu s českými fanúšikmi na niekoľko dní na zimné olympijské hry do Soči. Aj vďaka tejto ceste následne prišla ponuka sprevádzať českú výpravu na olympiádu nielen ako fanúšik, ale ako kaplán českých športovcov.

Ostatné už záležalo na výbere a rozhodnutí Českého olympijského výboru a Stálej rady Českej biskupskej konferencie. Prvýkrát som tak ako kaplán olympijského tímu odcestoval na hry do brazílskeho Ria v roku 2016.

Aký to bol zážitok, keď ste šli na OH už ako kaplán výpravy?

Bola to prvá skúsenosť, keď kaplán sprevádzal českých športovcov priamo vo výprave. Nové to teda bolo nielen pre mňa, ale aj pre všetkých okolo. Patril som do tímu, ktorý sa snažil športovcom vytvoriť pre ich výkony to najlepšie zázemie, aké v daných podmienkach bolo možné.

Čo na vás v brazílskom Riu de Janeiro najviac zapôsobilo?

Veľkou skúsenosťou bolo samotné stretnutie s Latinskou Amerikou, jej krásou i obrovskou chudobou a kriminalitou. Z olympijskej dediny a štadiónov som sa väčšinou na ubytovanie vracal až neskoro večer, hoci Rio nie je úplne bezpečné miesto.

Raz sme sa tak s autobusom dostali do prestrelky na okraji chudobných štvrtí – faviel. Brazílske Rio je však známe monumentálnou sochou Krista Spasiteľa na kopci Corcovado. Jeho náruč je otvorená pre všetkých a azda to tam zakúsili aj niektorí z českej výpravy.

Aká bola vaša náplň práce priamo počas najväčšieho športového sviatku na svete?

Pápež František pri jednom stretnutí s predstaviteľmi Talianskeho olympijského výboru pomenoval rolu kaplána na olympijských hrách ako službu „priateľskej prítomnosti, ktorá chce ukázať blízkosť Cirkvi“.

Veriacim športovcom i ostatným členom tímu môžem ponúknuť slávenie svätej omše v českom jazyku, spoločnú modlitbu, požehnanie. Službu však ponúkam všetkým bez rozdielu vyznania, napríklad v  osobnom rozhovore na rôzne životné témy. S kým a o čom som počas olympiády hovoril, však ostane tajomstvo.

Neskôr ste cestovali aj na zimné olympijské hry 2018 do kórejského Pjongčangu. Ako vyznieva porovnanie letnej a zimnej olympiády?

Pre službu kaplána je zimná olympiáda zložitejšia v tom, že olympijské dediny sú dve – jedna v horách pre športy na snehu a druhá pre športy na ľade. Väčšinu času som bol prítomný v horskej, blízko nej som totiž býval. Kedykoľvek počas trvania olympiády som však bol zastihnuteľný na telefóne.

Niekoľkokrát sa mi podarilo navštíviť i druhú dedinu, aj keď to pre vzdialenosti a problematickú dopravu nebolo často. Možností na stretnutia bolo i tak mnoho a za každé som vďačný. Nesiem si ich vo svojom srdci i v modlitbe.

Prichádzali za vami športovci na olympiádach sami alebo ste ich vyhľadávali vy? Zastavili sa aj hľadajúci alebo neveriaci?

Snažím sa byť medzi športovcami v dedine čo najviac, stretávame sa tak prirodzene počas dňa a rozprávame sa o obyčajných veciach. Po čase niekedy príde i na náročnejšie a hlbšie témy. Každý z tímu má na mňa kontakt. Niektorí športovci sa k viere otvorene hlásia, iní ju neriešia alebo sa považujú za ateistov.

V českej povahe nemáme príliš potrebu riešiť vieru navonok a to sa týka nielen športového prostredia. Moja služba pre český tím je tak viac individuálna než služba kaplánov iných národných tímov.

Slovenský olympijský tím svojho kaplána nemá. Pristavovali sa pri vás aj slovenskí športovci?

Predovšetkým som bol k dispozícii pre svojich krajanov. V Riu aj v Kórei som sa však snažil ponúknuť služby aj tímu Slovenska. V Riu boli oba tímy ubytované vedľa seba, takže nebol problém denne sa stretávať i so Slovákmi. V Kórei to bolo zložitejšie, ale vždy som sa usiloval nechať na seba aspoň kontakt.

V olympijských dedinách je vybudované aj medzináboženské centrum, teda zázemie na konanie spoločných bohoslužieb, modlitieb i na osobné stíšenie. Veriaci rôznych národov, ktorí nemajú svojho kaplána, tak môžu využívať služby duchovného z krajiny usporiadateľa.

Ďalšie vaše účasti na OH zmarili opatrenia súvisiace s pandémiou koronavírusu. Boli ste s účastníkmi v kontakte aspoň online?

Stihol som český tím sprevádzať ešte na Európskych hrách v Minsku 2019, potom sa všetko uzavrelo. Olympiády v Tokiu i Pekingu sa konali vo veľmi obmedzených podmienkach a tak to bolo aj s realizačným tímom.

Športovci však mali možnosť zavolať mi alebo napísať, veľkou pomocou boli sociálne siete. Po kovide som znovu mohol športovcov sprevádzať na Európskych hrách v Krakove 2023.

O niekoľko dní sa začína olympiáda v Paríži. Budete na nej opäť prítomný?

Moji farníci si robia zábavu, že často používam vetu: Nechajme sa prekvapiť... Tá sa hodí aj teraz. Počítam s tým, že tam budem, ale všetko sa spresňovalo do posledných chvíľ.

Počas prípravy som popri administratívnych úkonoch musel absolvovať napríklad i seminár o antidopingu, aby som mohol byť so športovcami na olympiáde v kontakte. Ako kaplán sa však chcem pripraviť predovšetkým duchovne.

Ďakujem preto aj všetkým čitateľom Katolíckych novín, ktorí sa rozhodnú olympijské hry v Paríži a všetkých účastníkov sprevádzať svojou modlitbou. Aby športovci predviedli to najlepšie a inšpirovali tak v životnom zápase každého z nás.

Patrí šport k dobrým prostriedkom na evanjelizáciu a priblíženie viery najmä mladým ľuďom?

Vo farnosti, v ktorej v súčasnosti pôsobím – v Telnici pri Brne, majú dlhoročnú tradíciu olympiády miništrantov. Popri florbalových turnajoch pre chlapcov majú svoju olympiádu aj dievčatá a naposledy sa k nim pridali už i seniori. Šport spája a prináša radosť. Zvlášť pre deti a mládež je dôležité stretávať sa so svojimi vrstovníkmi.

Máte aj vy vo voľnom čase blízko k aktívnemu športu?

Mám veľmi rád plávanie. Napokon, aj v mojom povolaní kňaza v českom prostredí často „plávam proti prúdu“. Vďaka stretnutiu s mnohými skvelými športovcami postupne poznávam i ďalšie športy a rád si ich skúšam. V posledných rokoch tak medzi moje obľúbené pribudol šerm kordom. Žiaľ, voľného času je čoraz menej.

Kontaktujú vás športovci aj počas roka?

Vnímam, že táto služba nie je len na dobu trvania olympiády. S mnohými športovcami som spojený cez sociálne siete. Rád ich tiež sprevádzam modlitbou pri rôznych športových i životných udalostiach. Byť kaplán pre športovcov je „beh na dlhú trať“.

Má teda pastorácia špeciálne zameraná na športovcov význam?

Už na začiatku novodobého olympijského hnutia sa vedľa baróna Pierra de Coubertina objavuje postava dominikánskeho kňaza Henriho Didona, vďaka ktorému máme v olympijskom hesle latinské slová citius, altius, fortius. Čiže – rýchlejšie, vyššie, silnejšie.

V roku 2018 Dikastérium pre laikov, rodinu a život vydalo dokument o kresťanskej perspektíve športu a ľudskej osoby. Nesie skvelý názov: Vydať zo seba to najlepšie. Tieto slová môžu byť povzbudením do každej našej pastorácie a uistením, že šport a viera majú k sebe veľmi blízko.

Čím sú pre vás osobné stretnutia s vrcholovými športovcami inšpirujúce?

Keď ste ako športovec na olympiáde, máte v sebe veľkú túžbu a motiváciu čo najlepšie zúročiť mnohoročnú drinu, tisíce tréningov a zápasov, ktoré vašej nominácii predchádzali. Máte za sebou nielen mnoho výhier, ale i chvíle prehier a frustrácie, ktoré vás nesmú zlomiť, ale naopak, posunúť ďalej.

Pre mňa je každý životný príbeh športovca obrovská inšpirácia i povzbudenie, aby som mohol byť v určitej situácii zase ja oporou a povzbudením pre druhých. Športové prostredie tvoria konkrétni ľudia, každý z  nich je hviezda a mojou úlohou je, aby raz boli aj súčasťou nádherného neba.

Akú inšpiráciu by sme si mali vziať my ostatní?

Život prináša rôzne výzvy, len netreba rezignovať a vzdať sa, ale bojovať. Rád citujem apoštola Pavla, ktorý sa nebál využiť oblasť športu na povzbudenie nás všetkých: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 24 – 25).