Aj hasiča povoláva skrytý hlas srdca

Ako došlo k tomu, že ste si zvolili cestu kňazského poslania medzi hasičmi?

Ešte pred rokom 2009 som registroval ponuku vstupu do Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov cez kolegu, ktorý pôsobil ako policajný kaplán, lenže tieto zložky ma priveľmi nezaujali, nevedel som si predstaviť svoju činnosť v nich. Neskôr sa však otvorili dvere do služby v záchranných zložkách. Na túto výzvu som napokon kladne zareagoval, keď som pôsobil ako kaplán v Rajeckých Tepliciach a neskôr ako kaplán v Kysuckom Novom Meste, odkiaľ som už prestúpil priamo do ordinariátu a nastúpil k hasičom. V tom čase som mal na starosti aj horskú službu.

Priblížite nám hasičskú farnosť, v ktorej slúžite?

Sídlo hasičskej farnosti je na Strednej škole požiarnej ochrany Ministerstva vnútra SR v Žiline. Takže v určitom zmysle som aj školský kaplán, mám možnosť zapojiť sa do vyučovacieho procesu a snažím sa do vzdelávania hasiča implementovať rozmer etiky zásahu. Názov hasičská farnosť je však veľmi široký. My kapláni pre hasičov, horskú službu a políciu máme síce na starosti plošné územia niekoľkých krajov, ale naša služba je skôr o konkrétnom človeku než o území. Je založená na osobných vzťahoch, snahe priblížiť sa nielen uniformou, ale aj spoluprácou pri činnostiach hasiča a popritom zostať kňazom, ktorý je pre nich pomocou a oporou v ich profesionálnom, ale aj súkromnom živote.

V začiatkoch ste pôsobili ako jediný hasičský kaplán pre celé Slovensko?

Áno, až o rok neskôr začínali v tejto službe ďalší dvaja kňazi, a tak sa územie pôsobnosti prerozdelilo podľa starého členenia krajov. Ja som mal na starosti Žilinu, Trenčín a Banskú Bystricu. Časom sa podarilo vytvoriť štvrté pôsobisko vo Vojenskom výcvikovom priestore Lešť. Pred pár rokmi sa naše pastoračné územie začlenilo medzi oficiálne farnosti a odvtedy nesie názov Hasičská farnosť sv. Floriána v Žiline. Snažíme sa vytvárať farské spoločenstvo, ktoré nevyčleňuje hasičov z ich rodnej farnosti, ale naopak, nanovo ich privedie späť, ak k nej prestali mať vzťah.

Aká je ich angažovanosť pri zapájaní sa do liturgie?

Školská Kaplnka sv. Floriána plná hasičov počas liturgie alebo iných duchovných aktivít, to sú zakaždým vzácne chvíle. Vnímam pritom veľké zanietenie celej komunity, oslovenej ušľachtilou, dobrou myšlienkou. Je to spojené vždy s nejakou udalosťou, často aj tragickou, keď napríklad našu hasičskú rodinu zasiahne smrť kolegu. Liturgia je tak vnímaná ako silná duchovná pomoc a podpora pre zasiahnutých ľudí, pre ich rodiny. Sú to silné momenty, keď sa okolo Božieho stola stretneme všetci, či už sa niektorí hlásia k inému vierovyznaniu, alebo sa cítia bez vyznania.

Byť hasičom je poslanie, ktoré súvisí s obrovskou obetou. Ako vnímate tých, ktorí sa mu zasvätili?

Je to odpoveď na volanie srdca podobne ako pri kňazskej službe či službe v zdravotníctve a ostatných povolaniach zameraných na pomoc blížnemu. S týmto darom sa človek musí narodiť. Je to skrytý hlas srdca, čo ho povoláva, aby sa ujal ťažkého, ale zároveň nádherného poslania spojeného aj s tragédiou človeka. Táto obeta, spätá s pomocou ľuďom v ťažkých okolnostiach, je veľmi citlivá pre dušu. Preto je z mojej strany dôležité klásť dôraz na rodinu, z ktorej hasiči pochádzajú alebo ktorú si založili. Aby na ňu nezabúdali, lebo pre nich znamená silnú podporu a väzbu. A zároveň aby tento obraz rodiny a zdravých rodinných vzťahov prenášali do svojej profesie, lebo sú poslaní do ťažkých, nepredvídateľných udalostí a musia sa vedieť spoľahnúť jeden na druhého. Dôležitá je pritom ich vzájomná dôvera. Do konkrétneho ťažkého zásahu predsa nemôže ísť človek, ktorý je rozhádaný so svojimi najbližšími či kolegami, pretože dôvera je potom pri zásahu naštrbená.

Ako sú kapláni nápomocní hasičom pri strate kolegov či iných ľudských životov?

Po ťažkých a aj tragických udalostiach si majú hasiči možnosť vyžiadať psychológov alebo duchovných zboru. V poslednej dobe sme mali úmrtia našich kolegov pri Novom Meste nad Váhom, ale aj tragédiu dobrovoľného hasiča v Ludrovej, kde sme boli privolaní. V rámci krízovej intervencie sme naporúdzi ako duchovná podpora pre kolegov, ale aj pre ich rodiny, prípadne pre ostatných ľudí zasiahnutých nešťastím.

S akými myšlienkami a pocitmi vyrážate k ľuďom v podobnej situácii vy osobne?

Ako duchovní prichádzame obvykle k zásahom väčšieho rozsahu. Asi každý z nás sa sám seba v danej chvíli pýta, ako situáciu zvládne. Človek sa síce pripravuje na to, čo môže na konkrétnom mieste zásahu vidieť, môže ísť podľa nejakých brožúrok a inštrukcií, ako komunikovať s ľuďmi v ťažkej situácii, no keď prichádza na konkrétne miesto, všetko sa to ruší... Ale Božia milosť je pri vás a zrazu viete, kedy máte mlčať a kedy sa človeku prihovoriť. Boh požehnáva danú situáciu svojou radou a pomocou, z ktorej čerpám aj ja sám.

Zažili ste v rámci zásahov aj šťastnejšie konce?

Pri každom zásahu je prítomné najmä nešťastie konkrétneho človeka. Pre mňa je však šťastím to, že k dispozícii sú vždy ľudia, ktorí reagujú na volanie iných v nešťastí. Toto je šťastie v širšom zmysle slova. Spoločnosť stále hľadá dobro aj prostredníctvom hasičov, záchranárov, lekárov, kňazov a ďalších potrebných profesií. V ich pôsobení vidím šťastný koniec v nešťastných situáciách, ktoré každodenný život so sebou prináša. V ich poslaní sa človek stretáva so skutočným dobrom.

Ľudia, ktorí prídu v okamihu o svoj majetok alebo o blízkeho, sa s tým dokážu lepšie vyrovnať prostredníctvom viery?

V  týchto situáciách padá ľudská hrdosť, že som pánom tohto sveta a všetko dokážem. Keď sa človek ocitne zoči-voči smrti a nešťastiu, prichádzajú na um slová Pána Ježiša, že sa nemáme viazať na to pominuteľné, ale predovšetkým na vlastnú nesmrteľnú dušu. Vtedy vnímam zo strany zasiahnutého nešťastím výkrik o pomoc k Bohu, obsahujúci aj otázku prečo. Ľudia sa otvárajú Bohu a žiadajú ho o pomoc. Ako tie deti, ktoré sa vzdialia od svojho otca a rodiča, lebo si myslia, že vedia všetko, a zrazu padnú na kolená, začnú plakať a prvé slová, ktoré povedia, sú – otec, mama, pomôžte. Človek sa ocitá zoči-voči tomu, prečo bol stvorený a prečo existuje.

V čom vás služba hasičského kaplána inšpiruje a povzbudzuje vo vašom kňazskom poslaní, ale aj celkovo v živote?

Svoju službu vnímam ako obetu. Toto je práca s extrémne ťažkými situáciami, keďže hasiči tu nie sú len nato, aby konali hasičské zábavy a plesy. Denne prichádzajú nielen k  požiarom, ale celkovo k nehodám, najmä dopravným. Povzbudenie pre seba vidím predovšetkým v ich obetavosti a v živote, ktorí vedú. Napriek tomu, že žijeme v dobe, keď sú mladí ľudia pripútaní k virtuálnemu svetu, tak stále mnohí z nich prichádzajú rozhodnutí pre službu záchrany ľudského života. Toto ich rozhodnutie ma tiež v mojom poslaní motivuje.

Vianoce sú obdobím pokoja, ale život aj tak prináša situácie, keď sú ľudia vystavení nebezpečenstvu a ohrozeniu.

Nie sú to len tragédie súvisiace so skratom elektrickej vianočnej výzdoby či s inými ohnivými zábavami. Sú to mnohokrát aj životné tragédie, spojené so samotou a nešťastím, ktoré ľudia práve v čase Vianoc nezvládnu a siahnu si na život. Ku všetkým spomenutým, ale i k iným tragédiám sú prizývaní hlavne hasiči, aby zachránili a pomohli. Nie sú to ľahké pohľady a zážitky a často vidím, s akou pokorou a citlivosťou pomáhajú a zachraňujú nielen technickými prostriedkami, ale aj súcitným srdcom. Hasiči, ale aj ostatné záchranné zložky sa svojou obetavosťou pripodobňujú vianočnému posolstvu záchrany.

Adventný čas a Vianoce sú špecifické obdobie roka. Ako vyzerá vaša pastoračná služba v tomto čase?

Každá časť Slovenska, ktorú my štyria hasičskí kapláni spravujeme, má svoje špecifiká. Niekde je vnímanie vianočných sviatkov viac konzumné, inde viac duchovné. Hlavný dôraz kladieme na prípravu pred Vianocami, navštevujeme jednotlivé stanice, rodiny a prichádzame k nim s možnosťou prijať sviatosť zmierenia. Obzvlášť počas Adventného a Pôstneho obdobia si hasiči nachádzajú viac času na stretnutia s duchovnými. Osobnou návštevou a stretnutím oslovujeme oveľa častejšie aj tých, ktorí majú možno nejaký skrytý problém alebo ťarchu, a práve atmosféra blížiacich sa Vianoc im napomáha ešte viac otvoriť svoje srdcia a prijať Boží pokoj do ich náročného profesijného života.

A na pôde hasičskej školy?

Advent a časť Vianoc prežívame v našej kaplnke, ktorá býva vyzdobená adventným vencom a neodmysliteľným betlehemom. Takto majú frekventanti popri náročnom výcviku možnosť nájsť čas a priestor na duchovnú prípravu, využiť ponuku sviatosti zmierenia a svätých omší. Počas Vianoc je škola bez frekventantov, ale aj napriek tomu sa stretáme na slávení polnočnej svätej omše a následne na spoločnom pohostení.

Ako prinášate kúsok Vianoc hasičom, ktorí počas sviatkov slúžia?

Prichádzame do ich rodín s požehnaním príbytkov a tiež na jednotlivé stanice, kde sa požehnávajú pracovné miesta a  kancelárske priestory.

Čo by ste popriali na Vianoce čitateľom Katolíckych novín?

Všetkým prajem pokojné, požehnané a bezpečné sviatky. Nech si každý nanovo uvedomí, aká je dôležitá sila rodiny, ktorú si pri štedrovečernom stole a počas jednotlivých vianočných dní pripomíname. Počas Vianoc sa osobitne zvýrazňuje dôležitosť rodiny aj v tých nebezpečných chvíľach, ako keď Jozef chráni svojich najbližších a sprevádza ho pritom Božia milosť. Dôležitá je však aj duchovná rodina cirkevného a ľudského spoločenstva, do ktorého patríme a do ktorého patria aj mne zverení hasiči. Počas sviatkov mnohí z nich budú slúžiť a nebudú doma pri svojich rodinách. Budú pripravení pomáhať tým, ktorí sa dostanú do nebezpečnej situácie. Myslime na nich v modlitbe, ktorá je pre nich dôležitým prvkom duchovnej pomoci pri záchrane ľudských životov.