Aj my sme vedľajšie postavy veľkého príbehu

Ako by ste predstavili vašu divadelnú hru Rybáři?

Rozpráva príbehy postáv, o ktorých sa evanjeliá zmieňujú len okrajovo alebo vôbec. Pritom sa tam určite museli pohybovať. Apoštoli mali rodiny, od ktorých odišli. Na cestách prespávali v hostincoch, kde ich niekto obsluhoval.

Čo sa stalo s tými dvoma tisíckami ošípaných, čo naskákali do jazera? Niekto to asi musel riešiť. Ako mu asi bolo? Spomenul si pri tom na Božie kráľovstvo?

Všetko to boli ľudia, ktorých sa Ježišovo pôsobenie týkalo, niekedy bytostne, ale stoja mimo objektívu. Títo ľudia sú mi veľmi blízki.

Vo vašom tíme je okrem vás ako herca ešte dominikán Filip Boháč za dramaturgiu a teologickú reflexiu a vaša manželka Zuzana Horáková za réžiu, dramaturgiu a scénografiu. Ide viac-menej o rodinný projekt?

Moja manželka Zuzana vyštudovala divadelnú teóriu a kritiku. V čase, keď som odchádzal zo Slováckeho divadla, sme sa rozhodli skúsiť spolu vytvoriť predstavenie. Zistili sme, že nás baví pracovať spolu a že nám vyhovuje minimalistický spôsob tvorby.

Uvedomili sme si však, že potrebujeme ešte niekoho tretieho – pohľad zvonku a dramaturgický nadhľad. Herec a režisér sa totiž počas tvorby často tak ponoria do práce, že stratia odstup a prestanú vidieť veci v širšom kontexte. Preto sme oslovili nášho kamaráta dominikána Filipa Boháča.

Spoločne sme absolvovali cestu do Izraela, kde vznikol práve z jeho podnetu nápad na predstavenie Rybáři. Zistili sme, že máme podobný zmysel pre humor aj pre spiritualitu.

Zdrojom inšpirácie vytvoriť hru, ktorá sa zameriava na veľkonočné udalosti z pohľadu vedľajších postáv, bol teda výlet do Izraela?

Áno. Prechádzali sme Galileou a Jeruzalemom a nasávali atmosféru týchto miest. Mnohé momenty v inscenácii reflektujú zážitky a pocity, ktoré sme tam osobne prežili.

A prečo tie vedľajšie postavy?

Pretože tieto postavy nám ponúkajú nový, zaujímavý uhol pohľadu a na udalosť, o ktorej si myslíme, že ju poznáme a že nás nemá čím prekvapiť, potom začneme nazerať inak. Keď zaznie liturgické čítanie, často si poviem: to už som počul.

A prestanem skutočne počúvať. Keď sa však na známy príbeh pozrieme očami niekoho iného, napríklad vedľajšej postavy, zrazu ho uvidíme v novom svetle.

Pre mňa je dôležité uvedomenie, že aj my sami sme akoby vedľajšími postavami veľkého príbehu, ktorý stále pokračuje a ktorý sa nás týka. Hoci v tomto prenesenom význame sú vlastne všetky postavy hlavné.