Aj poslúchnuť rodičov je dobrý skutok

Emília Bordáčová sa narodila v roku 1942 v Bratislave. Vyštudovala numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK. Spolu s manželom Petrom mali šesť detí. Dlhé roky sa angažuje v Katolíckej jednote Slovenska, ktorá sa zameriava na charitatívnu, sociálnu a vzdelávaciu činnosť. Snímka: Erika Litváková
Aký bol začiatok vášho životného príbehu?
Narodila som sa počas druhej svetovej vojny, v auguste 1942. Mamička mala vrodenú vadu na nohe. Lekári ju presvedčili, aby sa dala operovať. Výsledok bol, že operácia sa podarila, ale pacient zomrel. Maminka odišla ako 26-ročná. Mala som päť rokov, brat mal tri roky a sestra osem mesiacov.
Kto sa o vás potom staral?
Bývali sme v jednom dome so starými rodičmi. Bežnú dennú starostlivosť o nás prevzala vo svojich 59 rokoch stará mama.
Otec, ktorý bol účtovníkom, sa po štyroch rokoch znovu oženil. Prišla k nám druhá mama a neskôr pribudla sestra a obe sme so súrodencami prijali za svoje.
Kde sa vo vás vzal zmysel pre službu?
Babička nevedela čítať, tak na drobné nákupy a poštu posielali mňa ako najstaršiu. Bola to škola života aj služby.
Kto vám bol v detskom veku vzorom pomoci blížnemu?
V prvej triede som dostala za vysvedčenie knihu Chrobáčiky. Sú však vykreslené s ľudskými vlastnosťami.
Lienka Januška, ktorú som si zobrala za vzor, nikdy neplakala. Len sa poobzerala okolo seba a urobila, čo bolo treba. Neskôr sa mi dostala do rúk kniha Maroša Madačova Svätica s ružami o sv. Terézii z Lisieux.