Batérie nabíjam v prírode, v blízkosti kostola

Ako ste sa dostali k sánkovaniu a prečo ste si vybrali práve tento šport?

V období, keď som mal desať rokov, robili na základnej škole nábor vtedajší juniori sánkarského oddielu Lokomotíva Čadca. V meste nebolo veľa možností. Mali sme klzisko, lyžiarsky vlek, ale sánkovanie? To ma celkom zaujalo. Veď s kamarátmi sme boli v zime na sánkach a boboch každý deň. Lenže som nemal ani potuchy, do čoho som sa to dal naverbovať (úsmev).

Aké sú najväčšie fyzické a psychické nároky sánkovania?

Každý športovec, nielen sánkar, musí byť fyzicky zdatný. Bez kondičnej prípravy sa to nezaobíde. Neskôr si musí pretekár zvyknúť na rýchlosť a bleskové reakcie.

Psychická odolnosť je taktiež veľmi dôležitá, no k tomu už potrebujete i pomoc športového psychológa, aby ste lepšie zvládali pretekový stres. To sa týka hlavne vrcholných pretekov. Samozrejme, ako deti sme to neriešili.

Kto bol váš najväčší športový vzor?

Už ako chlapec som si v deväťdesiatych rokoch medzi sánkarmi všímal mená ako Armin Zöggeler, Georg Hackl či Markus Prock.

Na ktoré svoje preteky si spomínate ako na prelomový moment kariéry?

Veľmi som sa potešil titulu majstra Slovenska v  kategórii mladších žiakov. Neskôr prišlo zaradenie do reprezentačného juniorského družstva. Tam bol asi najväčší zlom, pretože sánkovanie zrazu nabralo úplne iný rozmer.

Začal som trénovať a pretekať na umelo chladených dráhach, v iných rýchlostiach, mal som lepší výstroj, ale aj možnosť cestovať a spoznávať nové krajiny.