Blízkovýchodný konflikt má viacero prísad

Kde má história konfliktu na Blízkom východe začiatok?

Najnovšia epizóda, súčasný konflikt v Pásme Gazy, sa začala vlani 7. októbra, keď ozbrojenci z teroristického hnutia Hamas napadli Izrael, zabili vyše tisíc ľudí a zajali takmer dvesto rukojemníkov. Táto zatiaľ posledná epizóda je súčasťou izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorý sa formálne začal v roku 1948. Napriek tomu, že niekedy sa prezentuje ako náboženský konflikt medzi židmi a moslimami, je to v prvom rade vojensko-politický konflikt, kde ide o územie a právo na sebaurčenie. Jeho prvopočiatky sú však v rozpade Osmanskej ríše a v takzvanom Sykes-Picotovom pakte z roku 1916, ktorým si Británia a Francúzsko rozdelili sféry vplyvu na Blízkom východe po rozpade Osmanskej ríše a položili základy viacerých konfliktov v regióne.

Ktoré boli doteraz najväčšie konflikty na tomto území?

Blízky východ je kolískou modernej civilizácie a troch najväčších monoteistických náboženstiev. To so sebou okrem historického a duchovného dedičstva nesie zároveň aj dlhú históriu vojen a konfliktov – stačí spomenúť križiacke výpravy, dobývanie Jeruzalema či Konštantínopola; a v modernej histórii jednotlivé epizódy arabsko-palestínskeho konfliktu: vojna v roku 1948, keď päť arabských krajín napadlo novovyhlásený štát Izrael, suezská kríza v roku 1956, šesťdňová vojna v roku 1967, jom kippurská vojna v roku 1973, libanonská vojna v roku 1982 a potom v 2006, prvá a druhá palestínska intifáda – povstanie Palestínčanov na okupovaných územiach – a opakované vojny medzi hnutím Hamas v Gaze a Izraelom od roku 2005.

S čím súvisí a z čoho pramení aktuálny konflikt?

Tých faktorov je viac, ale v princípe ten najzákladnejší je spor dvoch národov o územie na pozadí veľmi nešťastného a umelého rozdelenia regiónu Sykes-Picotovým paktom. Dnes je konflikt živený množstvom historických krívd, ku ktorým došlo od prvej arabsko-izraelskej vojny, pokračujúcou okupáciou palestínskych území, postupným rozširovaním ilegálnych židovských osád na palestínske územia v rozpore s medzinárodným právom, absenciou ochoty na oboch stranách reštartovať mierové rokovania, vnútorným politickým rozdelením Palestínčanov (hnutie Fatah, ktoré kontroluje Palestínsku samosprávu na Západnom brehu Jordánu, a hnutie Hamas, ktoré donedávna ovládalo Pásmo Gazy) a radikalizáciou izraelskej politickej scény. Toto všetko sú prísady nekonečnej špirály násilia, ktorá prináša útoky a odplaty na jednej i druhej strane. Výsledkom sú nespočetné ľudské tragédie a nestabilný región, odkiaľ sa nestabilita exportuje aj ďalej.

Majú všetky doterajšie konflikty na Blízkom východe v 20. a 21. storočí spoločného menovateľa?

To je skôr otázka pre historikov a politických analytikov. Opakovane boli snahy prezentovať konflikty v tomto regióne ako náboženský konflikt, ale spoločným menovateľom sú skôr mocenské ambície a snaha o kontrolu určitého územia v teritóriu, kde sa narobili veľké škody umelým vytýčením hraníc koloniálnymi mocnosťami, bez ohľadu na prirodzené kmeňové, etnické, sociálne a náboženské štruktúry. Ak si zoberieme moderné konflikty v Sýrii, Iraku alebo v Libanone, všetky sa začali z politicko-mocenských dôvodov na pozadí problémov zakorenených vo vzniku týchto štátov.

Prečo je práve Pásmo Gazy strategickým územím?

Viac ako strategické je Gaza problematické územie. Najvypuklejšie problémy sa začali v  roku 2005, keď Izrael ukončil okupáciu Pásma Gazy a stiahol sa odtiaľ. O rok neskôr tam voľby vyhralo radikálne hnutie Hamas, ktoré Európska únia považuje za teroristické, a prebralo nad územím absolútnu kontrolu. Radikálna vláda Hamasu spolu s tým súvisiacou izoláciou územia zo strany Palestínskej samosprávy a Izraela viedli k tomu, že Gaza sa začala označovať za najväčšie väzenie pod otvoreným nebom.

Ako k tomu došlo?

Hamas tam vládol tvrdou rukou, Izrael zase obohnal Gazu múrom a plotmi a kontroluje aj prístup do Pásma Gazy po mori. Na ploche 40 km × 12 km sa tiesnia viac ako dva milióny ľudí. To je, ako keby v niekoľkokilometrovom páse medzi Piešťanmi a Trenčínom žila skoro polovica Slovenska. Napriek izolácii Gazy sa Hamas dokázal opakovane relatívne dobre vyzbrojiť, aby mohol podnikať raketové útoky na Izrael, ktorý na ne vždy odpovedal bombardovaním a opakovanými vojenskými akciami. A to pokračuje dodnes. Pre Izrael je tak Gaza v prvom rade bezpečnostná hrozba a semenište terorizmu.

Prečo je blízkovýchodné územie dôležité z celosvetového hľadiska, že nejde len o lokálne konflikty?

Dôsledky konfliktov na Blízkom východe majú presah aj na okolité regióny. V minulosti viedli k ropnej kríze a aj dnes majú vplyv na ceny tovarov, keďže vojna v Gaze slúži ako zámienka pre jemenských Húsióv, aby ostreľovali obchodné lode v Červenom mori. To má za následok, že obchodné lode menia svoje trasy, ktoré sa predlžujú, náklady na dopravu sa predražujú, čo sa, samozrejme, premieta na zvýšenej konečnej cene výrobkov. No a potom je tu faktor nestability a napätia v medzinárodných vzťahoch, čo vždy prispieva k zhoršenej medzinárodnej atmosfére. Nehovoriac o tom, že v týchto konfliktoch trpia stovky tisíc ľudí.

Existuje vôbec východisko zo súčasnej situácie?

Z každej krízy existuje východisko, ale v prvom rade ho musia chcieť nájsť jej hlavní aktéri. V 90. rokoch minulého storočia sa podarilo rozbehnúť mierový proces, ktorý sa začal podpísaním mierových dohôd z Osla v roku 1993 vo Washingtone a v roku 1995 v egyptskej Tabe. V roku 2000 sa však z viacerých príčin dostal do slepej uličky a vypukla druhá palestínska intifáda. Odvtedy sa oblasť zmieta v opakovanej špirále násilia. Európska únia sa opakovane snaží pohnúť obe strany, izraelskú vládu a Palestínsku samosprávu, k obnoveniu mierových rozhovorov, ale jedna aj druhá strana si doteraz vždy našli dôvody, prečo tak neurobiť. Podľa EÚ a veľkej časti medzinárodného spoločenstva je jediné udržateľné východisko z tejto patovej situácie takzvané dvojštátne riešenie, v rámci ktorého budú dva štáty – Izrael a Palestína – žiť vedľa seba v mieri, pokoji a bezpečne. Súčasná izraelská vláda Benjamina Netanjahua odmieta dvojštátne riešenie, no dosiaľ neponúkla žiadnu inú alternatívu.

Ale donekonečna to takto fungovať nemôže.

Pravdaže, je jasné, že jeden národ nemôže donekonečna okupovať iný národ a odopierať jeho príslušníkom základné práva, ako je voľný pohyb a právo na sebaurčenie. Toto neposilní bezpečnosť Izraela. EÚ vlani v septembri, teda mesiac pred útokmi Hamasu zo 7. októbra, iniciovala na pôde OSN podujatie, ktoré malo prispieť k vytvoreniu podmienok na znovuobnovenie mierových rokovaní. V tom čase bola EÚ jediným medzinárodným aktérom, ktorý sa v tejto veci snažil o nejaký pokrok. Ostatní hráči akoby rezignovali alebo akceptovali status quo. Arabské štáty (Maroko, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Sudán) normalizovali svoje vzťahy s Izraelom, ale palestínsku otázku nikto neriešil a bola zatlačená do úzadia novšími krízami a hrozbami, ako je kríza v Iraku, občianska vojna v Sýrii a rozmach Islamského štátu. Dnešné udalosti v Gaze len potvrdzujú, že iné ako dvojštátne riešenie mier medzi Izraelom a Palestínčanmi neprinesie. Preto je EÚ na čele medzinárodných snáh dostať obe strany opäť k rokovaciemu stolu.

Čo dnes môže pre ukončenie násilia spraviť Európska únia?

EÚ nie je v tomto konflikte najvplyvnejším hráčom aj preto, že naše členské štáty zatiaľ nedokázali nájsť úplne jednotný postoj. Zhodneme sa síce na tom, že jediné východisko je dvojštátne riešenie, že rozširovanie židovských osád na okupovaných územiach je ilegálne, no nezhodneme sa už na tom, ako dosiahnuť, aby strany konfliktu podľa našich pozícií a očakávaní aj konali. Takže hoci sme najväčší poskytovateľ humanitárnej pomoci v regióne, najväčší donor pre Palestínsku samosprávu a jeden z najväčších obchodných partnerov Izraela, nedokážeme efektívne ani jedných, ani druhých dotlačiť k zmene ich konfliktných postojov.

Nejaké iniciatívy však existujú.

Áno, napriek spomenutému sa snažíme prispieť k nájdeniu východiska a počas zasadnutia Valného zhromaždenia OSN teraz koncom septembra sme zvolali medzinárodnú schôdzku na vysokej úrovni, aby sme sa znovu pokúsili vytvoriť priestor na oživenie mierových rokovaní a na posunutie sa bližšie k dvojštátnemu riešeniu. Pretože zo súčasného stavu určite neprofitujú obyčajní ľudia ani v Izraeli, ani v Palestíne. A Európska únia na základe vlastnej histórie vie, že cesta k mieru a prosperite spočíva v zmierení a spolupráci.