Boh ich nikdy neopustil

Žijete v krajine, kde sa ku katolíckej viere hlási iba pol percenta obyvateľov, hoci vo vašej diecéze je to okolo päť percent. Ako ste sa k nej dostali vy?

Pochádzam z katolíckej rodiny. Moji predkovia žili v regióne Sotoma, ktorý sa nachádza na ostrove Ōshima v južnom Čínskom mori neďaleko odtiaľto. Bolo to bezpečné miesto, kde mohli praktizovať a uchovávať svoju vieru.

V období Edo, keď dochádzalo k obrovskému prenasledovaniu kresťanov, pretože kresťanstvo bolo považované za cudzí prvok, sa tam kresťania schovali a žili 250 rokov v skrytosti.

Vieru a texty odovzdávali ústne a vnášali do nej prvky z iných náboženstiev, aby neboli v podozrení. Napríklad Panna Mária mala podobu Budhu s dieťaťom. Pre kresťanstvo som sa teda nerozhodol, dostal som ho do vienka.

A vaša cesta ku kňazstvu?

Kňazom som sa chcel stať už od útleho detstva a táto túžba vo mne pretrvala aj počas dospievania. Ovplyvnil ma zrejme kňaz v našej farnosti, ktorý sa ku mne správal veľmi pekne, až sa vo mne zrodila túžba po kňazstve. Chcel som byť ako on.

Povolanie je Boží dar, nezávisí od nás, no uskutočňuje sa prostredníctvom nás ľudí. Od nás závisí, ako s týmto darom naložíme. Myslím si, že náš farár videl vo mne kňaza, a to ovplyvnilo môj život. Dotkol sa môjho srdca.

Vráťme sa ešte k vašim predkom, ktorí boli takzvaní skrytí kresťania. Akým spôsobom vplývala táto skutočnosť na váš život viery? Ako hľadíte na ich odvahu a nezlomnosť?

To, že poklad viery uchovávali ako vzácne dedičstvo aj za ustavičného prenasledovania viac než dvesto rokov, je pre mňa obrovským vzorom. Mimoriadny príklad mi dali rodičia, ktorí svoju vieru žili skutočne a autenticky.

Zároveň mi rozprávali príbehy o našich predkoch, ako svoju vieru museli chrániť. Mojím povolaním je žiť vieru tak, ako to robili oni – živo a hodnoverne. Od rodičov viem, že všetci ľudia v ich blízkosti, ich susedia, žili ako kakure kirishitan – skrytí kresťania. Nepoznám konkrétny spôsob ich života, viem len to, že patrili do podzemnej Cirkvi.