Boh nezrušil poslanie chrániť zem

Kňaz a pestovateľ, ide táto kombinácia dokopy?

V minulosti to bolo normálne, nik sa nad tým nepozastavoval. Mnoho kňazov vyvíjalo aktivity v skúmaní prírody. Boli inovátormi, hľadali, ako vylepšiť staré spôsoby pestovaní. 

Mali ste v sebe tieto sklony od detstva?

Pochádzam z rodiny, kde farmárčenie bolo štandardom. V určitom veku sa mi to nepáčilo, no predsa to zostalo vo mne. Vzťah sa rozvinul, keď mi rodičia zverili malú hriadku so slovami, že na nej si môžem sám pestovať, čo chcem. Prvú som nasadil reďkovku, potom hrášok. Nik mi do toho nezasahoval, o to viac som sa tešil z úrody. Neskôr to prerástlo do experimentovania a skúšania niečoho nového.

V súčasnosti sú obchody plné cenovo dostupného ovocia a zeleniny z celého sveta. Deformuje to na vidieku motiváciu pestovať si vlastné plodiny, čo bolo v minulosti samozrejmé?

Situácia na trhu a naše možnosti sú naozaj úplne inde než pred päťdesiatimi rokmi. Keď si zrátame náklady na vypestovanie zeleniny, sú vyššie, než je jej nákup v obchode. Neviem však jednoznačne určiť, či je správne, aby si každý pestoval vlastnú zeleninu, alebo to radšej nechať na odborníkov.

Určite sa však dá povedať, že ak zelenina na ceste do nášho obchodu prejde pol zemegule, má to vplyv na životné prostredie...

Poľnohospodárstvo je súčasť trhovej ekonomiky, ktorá sa riadi cenou. Cibuľu vieme vypestovať aj u nás, ale v Afrike to vďaka lacnej pracovnej sile dokážu za nižšiu cenu. Kým tá bude pri nákupoch určujúca, bude trvať stav, že sa bude dovážať z veľkej diaľky. Nebude to mať veľa spoločné s ekológiou a zároveň tu ostanú prázdne polia. Rozhodnutie je na nás spotrebiteľoch. Nemusím pestovať priamo ja, ale ak si v blízkom okolí nájdem záhradkára, ktorý mi dodá lokálne potraviny, je to cesta, ako udržať poľnohospodárstvo, ekonomiku a  prírodu okolo nás v zdravom režime.

Práca v záhradke vyvoláva predstavu nemalej driny. Ako ju znížiť pri zachovaní efektivity úrody?

Ja som ešte zažil gazdovanie s kravami, ručnou orbou, okopávaním, čo bolo extrémne náročné. Dnes sa dá dopracovať k informáciám, že existujú spôsoby, ako si uľahčiť prácu. Avšak sú trošku mimo bežného vnímania poľnohospodárstva, aké je na Slovensku zaužívané. Novšie trendy skúšam aj ja, z dlhodobého hľadiska fungujú.

Do popredia sa dostáva pojem permakultúra. Ako ho vysvetliť?

Týka sa spôsobu premýšľania vo vzťahu k  materiálnym veciam. Znamená žiť skromne a využívať to, čo mám okolo seba. Tak, aby tu po mne niečo zostalo, z lásky k blížnym a prírode. Aby som nebol ten, po ktorom príde už len potopa. Ak to zúžime na pestovanie, je niekoľko ciest na dosiahnutie toho, aby pôda dokázala uživiť aj ľudí, ktorí prídu po nás.

Ako teda pestovať šetrne k pôde?

Pôda obsahuje život, ktorý voľným okom nevidíme, kopu mikróbov. Ak máme doma zvieratko, musíme ho kŕmiť, dávať mu vodu. Takisto pôdu, aby mohla prosperovať, je potrebné kŕmiť, aby ostala úrodná aj pre ďalšie generácie. Veľakrát sa na to mylne pozeráme tak, že pôda je len médium a stačí „kŕmiť“ plodiny, ktoré na nej pestujeme. Dôsledok je, že pôda sa vyčerpáva a stráca sa humus. Časť organickej hmoty treba na poli nechať, aby baktérie a mikróby mali čo jesť. Iba tak prežijú a môžu dodávať energiu pre rastliny, ktoré tam posadíme. Jednou zo základných techník je nechať pôdu počas celého roka prikrytú, aby zbytočne neerodovala. Vhodnou cestou je používať zelené hnojenie, medziplodinu. Vysadiť rastliny, ktoré listami chránia pôdu a koreňovým systémom ju držia pokope. Ak takto budeme v cykle striedať plodinu a medziplodinu, tak z plodiny budem mať úžitok ja a z medziplodiny pôda. Tú tiež môžeme prikryť mulčom či zbytkami organickej hmoty.

Lákavo znejú nové metódy, pri ktorých odpadá potreba orať či rýľovať. Naozaj to funguje?

Pre mikróby je lepšie, ak sa pôda neruší. Ak sa dostanú na povrch, vysuší ich slnko alebo zničí mráz a to nie je dobré. Ja preto neoriem. Rýľujem len v minimálnej podobe, skôr využívam rotavátor, ktorý len po povrchu trochu rozruší pôdu. Orať nie je nutné, avšak musí sa to spojiť s dodávaním organickej hmoty pôde. Ak by to ostalo len pri neoraní a syntetických hnojivách, tak sa dostaneme k stavu, ktorého sa desia všetci záhradkári. Pôda sa zhutní a stane sa neúrodnou, tvrdou, teda nefunkčnou.

Dá sa pestovať bez chémie?

Je náročné nájsť univerzálnu odpoveď. Chémia vie byť dobrý sluha, ale zlý pán, podobne ako lieky pre ľudí. Keď sme chorí, sú nám na osoh, ale ak by sme sa nimi živili, dopadne to zle. Keď je záhrada „chorá“, vieme jej takto pomôcť. K pestovaniu bez chémie vedie používanie zeleného hnojiva. Keď ho vysejeme, dodá pôde na jar dostatok živín a nepotrebujeme dopĺňať umelé hnojivá. Takto pestujem paradajky aj melóny. Pri hubení škodcov je to už bez postrekov zložitejšie.

Udržateľnosť je dôležitá téma. Ako k nej prispieť svojím prístupom?

Kľúčové je vnímať, že svet okolo nás funguje vo vzťahoch. Ak by v lese boli len stromy bez kríkov, bylín, zvierat, hmyzu, vtákov a mikróbov, neprežili by. Keby sa čokoľvek z toho stratilo, narušil by sa celý ekosystém. Takto môžeme hľadieť na lúku, jazero, záhradu, ale aj na ľudskú spoločnosť. Nemôžeme chcieť, aby bol každý rovnaký, ale vo svojej rôznosti môžeme prispievať k dobru spoločnosti.

Prečo sa zdá, že nás príliš netrápi, v akom stave zanecháme životné prostredie našim deťom?

V obchode nájdeme výrobok, ale nevidíme proces výroby. Cestu, ktorou musel prejsť, kým sa dostal na pult. Chýba nám teda vzťah. V Biblii čítame, ako vdova zo Sarepty urobila prosiacemu Eliášovi chlieb z posledného kúska múky a oleja, ktorý mala. Jej už neostalo nič. Keby Eliáš nepoznal tieto okolnosti, bral by ho ako obyčajný chlieb. Vedel však, čo pre túto ženu znamenal. My automaticky rátame s tým, že nabudúce prídeme do obchodu a daný výrobok tam znova bude. Netrápi nás, či ho ešte vôbec bude možné v budúcnosti vyrobiť alebo vypestovať.

Chýba viac vďačnosti za dary prírody?

V minulosti mal človek pred očami celý príbeh, ako sa doma vyrobilo mäso, vypestovala zelenina. To dokázalo rozprúdiť väčšiu vďačnosť. Dnes je to už oddelené, sme len anonymnými konzumentmi. Raz sme kopali zemiaky, pomôcť nám prišiel chlap z Prahy, ktorý dovtedy nič také nerobil. Po celom dni na poli povedal, že odteraz bude doma lúpať šupu zo zemiakov už len veľmi natenko. Uvedomil si, že jedlo je vzácnosť, lebo zažil, ako ťažko sa naň pracuje.

V roku 2015 pápež František napísal encykliku Laudato si’, kde pozornosť upriamil na dôsledky drancovania zeme. Majú v Cirkvi tieto otázky rezonovať?

Téma ekológie a ochrany prírody je pre mnohých kresťanov takmer na poslednom mieste. Naše terajšie správanie však ovplyvní budúcnosť, keďže ľudstvo už dokáže silno zasahovať do prírody a závažne meniť prostredie okolo seba. Kresťan má milovať ľudí a do toho spadá aj láska k tým, ktorí tu budú žiť po nás. Nevyčerpať im všetky zdroje. Aj oni budú chcieť jesť, piť a žiť dôstojne. Ak im teraz všetko vezmeme, čo budú mať? Z lásky k nim sa môžem niečoho zriecť a udržať tak prostredie, v ktorom sa bude dať žiť. Ďalší rozmer je láska k blížnym na chudobnejšom konci sveta. Zvážiť, či podporím organizácie, ktoré myslia len na nízku cenu výrobku, a tým vysoké príjmy pre seba, pričom mnohokrát obchádzajú ľudskosť vo vzťahu k zamestnancom. Tí sa ako lacná pracovná sila často stávajú obeťami toho, aby sme sa my v Európe mali dobre. V neposlednom rade pripomeniem, že Boh nikdy nezrušil poslanie strážiť, teda ochraňovať, našu zem. V Knihe Genezis čítame, že obrábať a strážiť rajskú záhradu dal Adamovi ako prvé poverenie. A to platí dodnes.

V encyklike píše pápež aj o geneticky modifikovaných plodinách, ktoré vzbudzujú otázniky. Váš pohľad?

Prvotný motív ich pestovania bol ten, že vydržia väčšiu dávku herbicídov, ktoré vykynožia všetku burinu, ale rastline neublížia. Toto nepovažujem za dobrý dôvod, pretože sa len vraciame k väčším ziskom z pôdy, postaveným na používaní poriadne silnej chémie. Prirodzené šľachtenie plodín stále napreduje a poskytuje dostatok možností, ako zlepšovať úrodu klasickou cestou, nie je teda nevyhnutné využívať genetické modifikovanie. Ako vedný odbor to však stojí za podporu, pretože nevieme, čo prinesú ďalšie zmeny klímy, a sú dokonca aj úvahy o pestovaní vo vesmíre či na iných planétach.