Bojovať a nevzdávať sa až do konca

Prečo ste si vybrali práve hokej a koľko rokov sa mu venujete?

Venujem sa mu od ôsmich rokov. Predtým som skúšal aj iné športy a rozhodoval som sa medzi futbalom a hokejom. Môj otec ma viedol k hokeju, lenže ja som vonku s chlapcami hrával futbal. To ma viac bavilo. Otec ma však brával na štadión, tak som si postupne získal vzťah aj k  hokeju, až nakoniec u mňa zvíťazil. Máte skôr výšku basketbalistu.

Nepremýšľali ste nad týmto športom?

Ani nie. Sestra hrávala basketbal na najvyššej úrovni na Slovensku, takže aj táto možnosť tu bola. A je pravda, že som za školu hral basketbal, ale skôr ma to ťahalo do defenzívy, do bránky. Aj keď som hrával futbal, bol som väčšinou stopér, ten posledný, čo sa to pred bránou snažil zachraňovať. To robím aj teraz v hokeji ako obranca, bránim oslabovky, robím tú „špinavú“ robotu (úsmev).

V Spišskej Novej Vsi pôsobíte tretiu sezónu. Ako sa vám hrá?

Je to špecifické prostredie. Musím vyzdvihnúť atmosféru, lebo je naozaj úžasné tu hrať – ľudia sú hluční, vedia nás nakopnúť, sú akoby tým šiestym hráčom. Každý klub má svoje špecifiká, musíte sa naučiť v nich fungovať, potom je to ľahšie. Ja som predtým pôsobil v Slovane, to bol kvázi veľkoklub, bolo tam tiež dobré zázemie, dalo sa tam fungovať. Potom som prišiel sem a niektoré veci sú úplne inak nastavené. Ale musím povedať, že snaha bratov Rapáčovcov je obrovská. Snažia sa dať hokeju tu v Spišskej maximum. Ak by som to mal celkovo zhodnotiť, hrá sa mi tu dobre.

Sú hokejisti, ktorí majú rituál pred zápasom alebo po ňom. Máte ho aj vy?

Rituál ani nie, ale mám takú rutinu. Pred zápasom robím dvadsaťmetrové prebehy. Je to v rámci kardia, musím si to odbehnúť. Ak to neurobím, som nervózny. Dokopy je to dvanásť dĺžok po dvadsať metrov a robím to šesťkrát. Čiže si odbehnem dvadsaťmetrový úsek dvanásťkrát, potom mám minútu pauzu a  pokračujem. Takýchto prebehov urobím šesť, je to 12 × 20 metrov, čiže naraz akoby prebehnem 240 metrov. Keď celkovo dám 6 × 240 metrov, tak mám odbehané.

Mnohí vás poznajú aj prostredníctvom vášho neľahkého životného príbehu. Stratili ste manželku pri pôrode vašich dvojičiek. Jerguško má vážnu diagnózu a potrebuje 24-hodinovú starostlivosť. Ako to zvládate popri hokejovej kariére?

Môžem fungovať len vďaka svojim rodičom, keby ich nebolo, situácia by bola pre mňa patová. Bol by som síce dennodenne s deťmi, čo by bolo na jednej strane super, ale jednoducho by som ich neuživil. Na Jerguška sú vysoké finančné výdavky, či ide o rehabilitáciu, liečbu, lieky a všetko okolo toho. To by som ako samoživiteľ dvoch detí neutiahol. Čiže sme dali s rodičmi hlavy dokopy a naučili sme sa fungovať. Dochádzam za nimi vždy, keď je to možné, a potom, keď sa mi skončí sezóna od konca apríla do konca augusta som otec na plný úväzok. S dochádzaním je to náročné, ale snažím sa vyťažiť z hokeja čo najviac najmä po finančnej stránke. Aby som zabezpečil deti, aby mali strechu nad hlavou, ale hlavne, aby som si mohol dovoliť všetky tie rehabilitácie. Nie je to ideálne, ale inak tú situáciu vyriešiť nešlo.

Stíhate napríklad písať s Amálkou úlohy, učiť sa s ňou?

Áno, vždy, keď som doma, snažím sa s ňou učiť. Stíham veľa aj cez videohovor, čo je v dnešnej dobe veľká výhoda. Ale musím povedať, že učenie je s ňou niekedy problematické, je trošku lenivá.

Juraj získal ocenenie Otec roka. Svoje dvojičky Amálku a Jerguška vychováva s pomocou rodičov. Snímky: archív –JV–

Takže ste prísny otec.

Dá sa povedať, že asi áno, ale býval som prísnejší, keď bola mladšia. Uvedomil som si však, a to hlavne počas sezóny, že som s ňou málo a prišlo mi ľúto, že aj tú chvíľu, keď s ňou môžem byť, som na ňu tvrdý, tak som to posledné dva-tri roky postupne upravil. Už som pokojnejší, trpezlivejší, keď sa jej niečo nechce a keď niečo vyparatí, veľakrát sa na tom zasmejeme. Bolo aj také obdobie, že sa hnevala, keď som šiel preč. Ale našťastie sa to zmenilo, teraz sa teší, keď prídem domov.

Každé z dvojičiek si určite pýta pozornosť aj zvlášť.

To je ťažšie, sú dvojičky, dvaja, obaja potrebujú rovnakú pozornosť, ale ja som len jeden. Aj keď je syn ťažko postihnutý, vníma, ak sa venujem dlhšie dcére, a začne to prejavovať. No a potom je to aj, samozrejme, naopak.

Ako vyzerá váš deň s deťmi, ak nie je zápas a máte ho celý pre seba?

Je to veľmi špecifické, lebo záleží, či idú do školy, alebo sú prázdniny – napríklad v lete, keď môžem byť s nimi viac. Tieto dni väčšinou trávime tak, že kým moja mama chystá raňajky, idem za Jerguškom, lebo on zvykne prvý byť hore. Vezmem si ho a máme ešte chvíľu pre seba, kým sa zobudí Amálka. Porozprávame sa, aj keď on nerozpráva, ale má svoj spôsob, ktorým komunikuje. Naraňajkujeme sa všetci spolu. Po raňajkách väčšinou chodím s Jerguškom na prechádzku, lebo miluje byť vonku. Má rád, keď ideme do prírody alebo len tak mestom. Keď sa vrátime, tak si s mamou vymeníme deti. Ona mi rovno medzi dverami odovzdá Amálku a ja jej dám Jerguška. S ňou väčšinou chodím na ihrisko, kde sa vyhrá. Vždy však závisí od počasia, ak je zlé, zahráme sa doma.

Viete si nájsť aj chvíľku pre seba?

To sa mi všetci vždy smejú, že chodím cvičiť. Ale ja sa zavriem v posilňovni, zapnem si hudbu a nad ničím nerozmýšľam. Je to taký únik z reality, lebo iných koníčkov, ktoré som mal, som sa musel vzdať, napríklad rybačky.

Získali ste ocenenie Otec roka 2023. Čo pre vás znamená?

Keď som sa dozvedel, že ma tam nejaká pani z Bratislavy prihlásila, nebol som nadšený. Oznámili mi to mailom a pýtali sa, či som ochotný sa do súťaže zapojiť. Ak by som nechcel, zaradili by niekoho iného. Doma som sa teda poradil, či do toho mám ísť. Nakoniec som sa rozhodol, že áno, pretože bola možnosť vyhrať pre Jerguška liečebný pobyt v rehabilitačnom centre. Ale nakoniec aj napriek tomu, že som vyhral ocenenie, pobyt pre Jerguška nie. Pretože tam boli ešte iné kategórie a zo všetkých výhercov vyžrebovali jedného, ktorý túto cenu dostal.

Ako trávite Vianoce?

Základ je, že ako rodina sme všetci pokope. Sviatky trávime tak, ako by sa mali – dodržiavame tradície. Moja stará mama kedysi vyrastala na fare, takže pri štedrovečernom stole určite nechýba modlitba.

Je aj klasické štedrovečerné menu?

Samozrejme, kapustnica, ryba a šalát. Stará mama je ešte stále aktívna rybárka aj v osemdesiatich dvoch rokoch, takže doma vždy máme čerstvé ryby. A ona sa ešte stále na Vianoce postará, aby sme mali kapra.

Čo pre vás znamenajú Vianoce z kresťanského, duchovného hľadiska?

To, že môžem byť s rodinou, že spolu môžeme poďakovať Bohu za všetko, čo sme prežili, že nám dal zdravie a silu, aby sme prekonali všetky prekážky, a že sme sa pri stole zišli všetci, tak ako rok predtým.

Môžete si ako profesionálny hokejista dopriať na Vianoce v rámci jedla hocičo?

Ja si myslím, že ak si ten jeden deň dám čokoľvek, na čo mám chuť, tak mi to nijako neublíži. Ale som typ človeka, ktorý si dáva na strave a zdravom životnom štýle dosť záležať. Čiže všetko s mierou, neprejedám sa (smiech).

Čo považujete za najväčší úspech svojej hokejovej kariéry?

Určite účasť na olympiáde 2018, pretože nie každý sa tam dostane. A čo sa týka osobnejšieho ocenenia, tak najlepší obranca českej najvyššej súťaže v roku 2017.

Aké kariérne, ale aj osobné ciele máte do budúcna?

Najväčším cieľom je vydržať hrať čo najdlhšie, aby som mohol zarábať pre deti, a teda aby mi aj zdravie vydržalo. No a keby sa podarilo získať ešte aj nejaký ďalší titul, bol by som len rád. Ale to sú už veci navyše, nie je to nevyhnutnosť.

Máte aj nejaké životné motto, ktorým sa riadite?

Ani neviem či motto. Ale veľa ľudí mi hovorí a aj moja zosnulá manželka mi vravievala, že som ten typ človeka, ktorého keď ide niekto alebo niečo úplne doraziť, vždy vstane a ide ďalej. Ani táto moja životná situácia ma nepoložila, ale našli sme riešenie na fungovanie a to ma vystihuje. Bojovať a nevzdávať sa až do úplného konca.