Cesta, ktorá sa nám osvedčila

Prípravy snúbencov na manželstvo vediete u saleziánov v Bratislave už 24 rokov. Ako ste sa k tomu dostali?

MONIKA: Oslovil nás don Karol Maník. Vtedy sme mali päť malých detí a žili v jednej domácnosti s mojím chorým otcom, takže sme prípravy začali robiť doma. Mladí pred manželstvom prichádzali do našej rodiny, videli deti, ktoré sa hrajú, robia si úlohy... Bolo fajn, že mali pred očami praktickú stránku života.

PAVEL: Patríme medzi saleziánov spolupracovníkov, takže sme v rámci saleziánskej rodiny túžili šíriť Božiu lásku a táto forma sa zdala adekvátna našim možnostiam.

Boli snúbenci v prostredí vašej domácnosti viac otvorení?

PAVEL: Príprava má určité jadro, ale vždy sme sa snažili vytvoriť s nimi spoločenstvo, nie aby dostali iba poučenie a išli preč. Usilovali sme sa o atmosféru, v ktorej sa budú cítiť ako doma a budú ochotní otvorene povedať niečo zo života. Aj ich pohostiť, aby sa necítili ako cudzí. Keď sme deti ukladali spať, spolu sme sa pomodlili. A keď sme sa párov na konci pýtali, čo sa im najviac páčilo, zväčša to neboli teórie ani skúsenosti z praxe, ale práve to, ako sa cítili. Snúbenci majú aj teraz možnosť absolvovať prípravu u nás doma, aj keď naše deti už žijú vo vlastných rodinách.

Ako vnímajú, keď im hovoríte o téme predmanželskej čistoty?

MONIKA: Mnohé páry prichádzajú s tým, že už spolu žijú v jednej domácnosti, takže sa zamýšľame, o akej čistote im vlastne chceme hovoriť. Povzbudzuje nás však príklad našich priateľov, ktorí tiež spolu pred manželstvom žili, ale v istom okamihu dospeli k poznaniu, že chcú skúsiť inú cestu a pol roka predtým, než sa vzali, prestali spolu intímne žiť. V ich manželstve sme potom videli, ako ich Pán požehnáva, ako rastie ich živá viera. Každý deň sa teda dá začať odznova, nie je to o tom, že sa mi niečo pritrafilo, podľahol som príťažlivosti a už nemám šancu. Boh je taký úžasný, že vždy ponúka možnosť. My nemáme právo nikoho odsudzovať, ani sa nestaviame do roly lepších ako tí druhí. Zároveň čistotu vo vzťahu vnímame ako obrovský dar.

PAVEL: Určite nechceme vystupovať ako tí, ktorí majú absolútnu pravdu a idú niečo kázať a nariaďovať. Snažíme sa v duchu lásky ponúkať cestu, ktorá sa osvedčila nám.

Aká teda bola vaša cesta k sebe?

PAVEL: Chodili sme do speváckeho zboru, kde sme sa spoznávali ako priatelia. Mne srdiečko hneď búchalo, ale pripadalo mi, že ona o mňa vôbec nemá záujem. Bola nedobytná, ako keď je niekto zavretý do veže a nemôžete sa k nemu dostať (úsmev).

MONIKA: Mňa aj doma volali chladnička, lebo som city navonok príliš neprejavovala. Od prvého dňa sme cítili vzájomný súzvuk, zaľúbili sme sa, každý to však prežíval v skrytosti vo svojom vnútri. Boli sme opatrní, lebo ja som mala len sedemnásť rokov, manžel o štyri viac. Vnímali sme, že nás čakajú roky štúdia, takže chodiť sme spolu začali až o tri roky neskôr. Hoci to v nás horelo, cítili sme, že prejavom telesnej blízkosti nemôžeme dať úplne zelenú. Mali sme šťastie, že sme obaja zmýšľali rovnako.

Čo vám pomohlo, aby ste si udržali čistý vzťah?

MONIKA: Rande sme často začínali svätou omšou. Bez duchovného života by sme nemali šancu dodržať predsavzatie, že do manželstva chceme ísť čistí. Navzájom sme si pomáhali, pretože raz mal silu odolávať jeden, raz druhý. Otázka intimity v našich rozhovoroch nebola tabu, zhovárali sme sa o tom, čo cítime, a tak sme prekonávali prekážky. Vyhýbali sme sa situáciám, ako sú výlety vo dvojici s prenocovaním, lebo sme vedeli, že sme len z mäsa a kostí a nezvládli by sme to. Cítili sme, že ak popustíme uzdu, bude to ako snehová guľa, ktorá sa bude nabaľovať. V jednom okamihu sme ju trošku popustili a videli sme, že takto to do manželstva nevydržíme. Povedali sme si stop a spätne sme to vnímali ako Božiu milosť.

PAVEL: Ak by sme vtedy pokračovali ďalej, neviem, ako by to dopadlo. Som vďačný, že rodičia do mňa zasiali správne hodnoty a že som sa odmalička pohyboval v saleziánskom prostredí, ktoré je naklonené čistému vzťahu medzi chlapcom a dievčaťom. Oporu som hľadal i vo sviatostiach.

Majú vôbec v dnešnej dobe mladí ľudia šancu vnímať hodnotu čistoty, ak nemajú vytvorený osobný vzťah s Bohom?

PAVEL: Do slobody, ktorú dáva Boh, vstupovať nemôžeme, snažíme sa len povzbudzovať a rozhodnutia už páry prijímajú sami. Boh je dobrý, a  ak mladí nadobudnú k  nemu vzťah, dajú si aj tieto veci do poriadku. Ak nie, tak ich žiadne reči nepresvedčia. V tejto dobe totiž čelia šialenému spoločenskému, mediálnemu a kultúrnemu tlaku. Pre tých, ktorí neprichádzajú z prostredia, kde sa žije viera, je preto úplne samozrejmé, že sa majú pred svadbou „vyskúšať“ po telesnej stránke. Vieme, že vyskúšať sa to však nedá, tak ako sa nedá vyskúšať fungovanie padáka pri skoku zo stometrovej výšky. Manželské spolunažívanie sa vyvíja a prehlbuje s časom. My im ponúkame otvorenú debatu aj o týchto intímnych veciach, aby cítili, že sme úprimní. Nech sa pýtajú, čo ich zaujíma. Nedávame poučky, len hovoríme, čo bolo v našom vzťahu dôležité. A lúčime sa s tým, že sa na nás i v budúcnosti môžu obrátiť.

MONIKA: Sme vďační, keď nám aj protirečia. Je to lepšie, ako by si všetko ticho vypočuli a odišli. V dialógu je bohatstvo. Čo sa týka udržania čistoty, je to podmienené takým vzťahom s Bohom, v ktorom sa mi stáva skutočným priateľom. Nie vierou chápanou v zmysle, že len chodím do kostola. Viem, že to, čo o čistote hovoríme, nemusia hneď pochopiť, ale verím, že Boh je dobrý a bude ich viesť. A ak sú ozaj veriaci a budú na svojom vzťahu pracovať, bude to mať význam.

Čo im odpovedáte na otázku, či sa vám oplatilo počkať s intímnym životom do manželstva?

PAVEL: Odpoveď je už to, že sme spolu 36 rokov a stále sa máme radi. Vždy sa na seba po práci tešíme. Keď sa chystáte na veľký kopec, aby ste si užili krásny výhľad, musíte najprv absolvovať cestu, ktorá bolí, ale potom ste radi, že ste ju prešli. A ak máte radi rezne, ale budete si ich dávať každý deň, rýchlo sa vám zunujú. Takisto v telesnej otázke môže prísť pocit, že už som sa priateľky nabažil a moja kolegyňa v práci je tiež pekná... Keď sa nenaučíš zdržanlivosti pred manželstvom, ako počas neho budeš zvládať, keď nebudete môcť mať intímne chvíle, či už pre chorobu, tehotenstvo, pracovnú cestu? Potom ťa môže ľahšie zlákať pokušenie, že si pomáhaš sám so sebou alebo si hľadáš iného partnera. To všetko sú bomby do vzťahu.

MONIKA: Nie je ľahké o tom hovoriť, lebo dnes si pomaly pripadáte nenormálny, keď nejdete s davom. Avšak ak začínate život pred manželstvom skokom do intimity, často strácate schopnosť vidieť toho druhého reálnymi očami, môžete prehliadnuť jeho nedostatky. Časom nastúpi všedný život a zrazu zisťujete, že ten človek je úplne iný. Vaše priateľstvo nezapustilo korene. Lebo ako hovorí názov a obsah jednej múdrej knižky, sex je len šľahačka na torte. Ak neupečiete tortu, nemáte čo ozdobovať. Tým, že sme s manželom držali uzdu, mohli sme počas budovania vzťahu zisťovať, že sa radi spolu rozprávame o všetkom, mali sme priestor do hĺbky sa spoznávať. Tento základ sa po svadbe podporil intímnou stránkou života. Keď však dnes aj veriaci mladí ľudia prekročia veľmi skoro hranicu intimity, často strácajú schopnosť, možno aj z pocitu určitej zodpovednosti voči druhému, sa z toho vymaniť a stávajú sa menej slobodnými pri rozhodovaní, či je to správny partner do manželstva.

Je možné vo vašej službe odovzdávať nejaké univerzálne recepty?

MONIKA: Cesta každého páru je jedinečná. Nikdy sme nechceli, aby kopírovali našu, ale aby si hľadali tú svoju. Avšak aj keď je to cesta individuálna, sme presvedčení, že na nej platia určité zákonitosti. My ich vnímame ako dar a tak, ako sme ho dostali, odporúčame ho aj iným. Netýka sa to pritom len otázky čistoty, ale aj iných oblastí života – existujú určité hranice, ktoré by sa nemali prekračovať. Túto cestu, ktorú ponúka Boh, približujeme iným párom v presvedčení, že je pre človeka najlepšia. Veď Boh nás stvoril, takže dobre pozná návod na naše životy.

Hlbšie diskusie o čistote, respektíve sexualite, boli v minulosti v Cirkvi akoby tabu. Určite cítiť posun, je však dostatočný?

PAVEL: Ťažká otázka, ale cítim tam také ticho. Niečo mi tam chýba, neviem to presne vyjadriť, ale vnímam istú medzeru. No aj my si už kladieme otázku, či sme ešte na túto službu vhodní, či stále máme kontakt so svetom, keďže starneme. Aj keď sú veci, ktoré sú platné vždy, lebo Stvoriteľ vedel, prečo ich dáva.

MONIKA: Aj kňaz môže v týchto otázkach dobre pripraviť, veď ani lekár nemusí mať rakovinu, aby vedel liečiť chorého. Kňazov je však stále menej, takže my laici by sme sa mali viac zapájať. V našej farnosti na Miletičovej vnímam peknú aktivitu, že páry, ktoré prejdú snúbeneckou náukou, môžu potom vytvoriť spoločenstvá. Snúbencom odporúčame, aby po svadbe neostávali sami. Nám spoločenstvo veľmi pomohlo, lebo sme videli, že aj iní prekonávajú v manželstve rovnaké prekážky, a navzájom sme sa podporili.