Čo zasejeme, to aj zožneme

Neopusť ma v čase staroby znie názov aktuálneho posolstva pápeža Františka k Svetovému dňu starých rodičov a seniorov. Prečo by starnúci človek nemal zostať sám?

Každý by mal mať možnosť deliť sa o svoj čas a priestor s niekým, kto ho má rád, je mu blízky, rozumie mu. Špeciálne starší ľudia. Sociálny kontakt je pre nich dôležitý aj ako prevencia pred rôznymi neurodegeneratívnymi ochoreniami. Ale ide aj o princíp rovnováhy a spravodlivosti. Dnešná staršia generácia priviedla v minulosti na svet deti, ktoré sú už dospelé. V detstve im dala najviac, čo mohla – čas a svoju spoločnosť. Preto treba, aby im to isté teraz dospelé deti vrátili. Je však pravda, že mnoho dospelých žije ako takzvaná sendvičová generácia – súčasne sa musia starať o malé deti a zároveň svojich rodičov, čo je neraz náročné.

Svätý Otec tiež upozorňuje, že medzigeneračný konflikt je klamstvo, otrávený plod kultúry konfrontácie. Súhlasíte?

Pravda je, že v poslednom období sme svedkami narastajúcej kultúrnej konfrontácie v rôznych oblastiach. Konfrontačné mechanizmy zasahujú aj do generačných skupín. Už samotný termín „medzigeneračné rozdiely“ privádza ku konfrontácii. Veľmi málo sa pritom hovorí o medzigeneračných podobnostiach, ktoré nás spájajú. A tých je veľa, pretože keby sme ako ľudia žili len v izolovaných skupinách, nemohla by fungovať kontinuita. Nedokázali by sme si porozumieť ani sa posunúť. Kontinuita a porozumenie boli v generáciách, ktoré žili pred nami, absolútne nevyhnutné nielen pre blaho ľudstva ako celku, ale aj pre blaho jednotlivcov. Sila kontinuity – že rozumiem tým, ktorí sú starší, a neskôr rozumiem tým, ktorí sú mladší – nás neuveriteľným spôsobom obohacuje a pomáha nám rásť.

Takže sami musíme zažiť, aby sme pochopili?

Mnohé veci chápeme až po čase, keď sa vo vývine posunieme. To je zákonitý, logický proces, keďže ľudia sa do tohto sveta rodia v rôznych historicko-kultúrnych etapách. Hoci je logické, že jednotlivé generácie sú v  niečom odlišné, treba hľadať semienko porozumenia medzi generáciami, čo prioritne nemusí závisieť od času. Lebo čím skôr zasejeme v najmladšej generácii semienko úcty, rešpektu a porozumenia voči seniorom, tým lepšie. Čo zasejeme, to aj zožneme. Medzi generáciami to platí nie dvoj-, ale trojnásobne. Zabezpečujeme tak nielen všeobecné dobro, ale i svoje vlastné, lebo ukazujeme deťom, ako sa správať k starším. To sa nám jedného dňa, keď zostarneme, môže vrátiť.

Aké sú dnes najvypuklejšie rozdiely medzi generáciami? Nielen v hudbe, účesoch či štýle obliekania.

Za posledné storočie sa v našej spoločnosti udiali po všetkých stránkach obrovské zmeny: technickej, kultúrnej, spoločenskej, politickej. Každá nová generácia sa rodí do úplne inej doby. Keby sme sa pozreli len na generácie za posledných dvesto rokov, každá mala odlišný štýl v obliekaní, účesoch i hudbe – to sú najviditeľnejšie zmeny. Najvypuklejšia psychologická zmena je však v spôsobe myslenia. A určite aj vo vplyve technológií.

Vplyv technológií vygradoval v našu neschopnosť venovať si čas, komunikovať zoči-voči, rozprávať sa a počúvať. Aký veľký podiel na tom mala izolácia počas kovidu?

Pandémia bola veľmi tvrdý zásah do nášho života, nielen čo sa týka zdravia, ale aj spolunažívania a sociálnych vzťahov. Stiahli sme sa do online priestoru a izolovali až tak, že mnohé veci sa už do osobného priestoru nevrátili. Na jednej strane nám médiá a technika uľahčili život. Na druhej strane sú veľmi nebezpečné, lebo veľká časť nášho života sa presunula do virtuálneho priestoru vrátane nadväzovania a udržiavania vzťahov. V súčasnosti je už často problém rozprávať sa zoči-voči alebo povedať niekomu priamo svoj názor. Pre mnohých je jednoduchšie komunikovať prostredníctvom technickej bariéry, ktorú vytvára telefón, tablet, počítač. Osobný kontakt a vzťahy však nedokáže nahradiť žiadna sociálna sieť.

Aký dôsledok môže mať táto izolácia bez vytvárania pevných vzťahov?

Medziľudské vzťahy sú základ nášho bytia, bez nich nedokážeme prežiť. Vzťahy napĺňajú základné potreby blízkosti a bezpečia. Na akýkoľvek vzťah – partnerský, rodinný, kamarátsky, pracovný – je potrebná láskavosť, srdečnosť, schopnosť kompromisu a hlavne záujem o  druhého. Nezáujem a ľahostajnosť silno ovplyvňujú a  ohrozujú stabilitu a  odolnosť vzťahov. Bez toho, aby sme sa usilovali porozumieť druhému človeku, prečo robí veci tak, ako ich robí, prečo sa pozerá na svet tak, ako sa pozerá, sa nedokážeme posunúť vo vzťahovej ani v individuálnej rovine.

V Biblii je staroba znakom požehnania, no dnes treba argumentovať, že žiadny život nie je zbytočný, aj keď je už menej produktívny.

Považovať starobu za zbytočné obdobie života je podľa môjho názoru veľmi nešťastné, chybné a nebezpečné. Uznávaný nemecko-americký vývinový psychológ Erik Erikson načrtol vývinové štádiá človeka počas života. Bol presvedčený o tom, že v každom vývinovom období človek smeruje k určitej cnosti. Za hlavnú cnosť vo vývinovej etape staroby považuje múdrosť. Bolo by veľmi nebezpečné čo i len v myšlienkach skartovať starých ľudí, pretože by sme sami seba ukrátili o ich obrovské skúsenosti. Generácia starších ľudí si prešla viacerými historickými etapami, ktoré sa prudko menili. To znamená, že ich vedomostná a skúsenostná báza by mala byť pre nás na našej ceste ďalšieho progresu veľkým zdrojom poučenia. Skúsenosť má nevyčísliteľnú hodnotu a kľúčový význam.

Je v súčasnosti výnimočné alebo čudné, keď sa chce mladý človek namiesto kariéry postarať o staršieho človeka?

Súčasná doba tlačí na ľudí, aby podávali čo najvyšší výkon. To, že venujeme čas staršiemu človeku a že sa oňho postaráme, sa často nepovažuje za výkon alebo za niečo, čo si treba vážiť. Podľa mňa je to veľká chyba. Na druhej strane by sa táto služba ani nemala považovať za niečo veľké. Postaranie sa o starého človeka by mala byť samozrejmosť vyplývajúca z  lásky k  blížnemu, nie nejaký nadštandard. Nikdy nezabudnem na rozprávanie môjho starého otca Miroslava Cipára o jeho rodičoch. Moji prastarí rodičia odišli za prácou do Ameriky. Z vyspelého a pokrokového sveta sa vrátili domov na Kysuce, kde nebola elektrina ani splachovací záchod, aby v úplnej samozrejmosti doopatrovali svojich rodičov.

Sú pre našu spoločnosť hodnoty ako slušnosť a morálnosť, ktoré sa spájajú so staršou generáciou, strašiakom?

Toto je veľmi silná otázka. V žiadnom prípade by pre túto spoločnosť nemali byť slušnosť a morálne hodnoty starších ľudí strašiakom. Skôr by pre spoločnosť mala byť strašiakom doba, keď sa z nej slušnosť a morálne hodnoty vytratia. Staršia generácia nám môže byť vzorom v elementárnej slušnosti, morálke, láskavosti. Aj tu uvediem príklad zo svojej rodiny: starý otec mojej švagrinej prišiel na každú spoločenskú udalosť slušne oblečený, v obleku, kravate, veste a kabáte. Ako dieťaťu mi to veľmi imponovalo.

Bez slušnosti ďaleko nezájdeme?

Som presvedčený, že slušnosť je absolútny pilier spoločnosti. Keby začala spomedzi nás miznúť, stratilo by sa aj skutočné poslanie nás ľudí. Ľudstvo v krízových, kľúčových a temných etapách histórie prežilo vďaka slušnosti mnohých jednotlivcov. Myslím, že bez slušnosti by sme sa už nikdy neposunuli ďalej.

Zovretou päsťou ruku nepodáš. Považujete tento výrok Indiry Gándhiovej za vhodné motto pre medzigeneračný dialóg?

V tomto výroku vidím veľkú hĺbku. Žijeme v kultúre konfrontácie, do mnohých vzťahov vstupujeme so zovretou päsťou. Automaticky ukazujeme nezáujem a zatvorené srdce. Ak prichádzame k akémukoľvek človeku s otvorenou dlaňou, ktorá symbolizuje otvorené srdce, záujem, rešpekt, úctu, robíme jednu z najdôležitejších vecí na tomto svete. Ak zovrieme päsť, zavrieme aj svoje srdce. Keď budeme myslieť viac na seba ako na druhých, začne sa zo sveta vytrácať dobro. Platí to aj pri senioroch, ku ktorým treba pristupovať s otvorenou náručou i mysľou. Veď aj oni tvorili v istej etape života produktívnu generáciu, ktorá zabezpečovala chod spoločnosti. Mimochodom, môj otec práve vstupuje do dôchodkového obdobia. Spolu s mamou sú to však ľudia, ktorí do môjho života stále prinášajú najviac skúseností, vedomostí a múdrosti. Keď potrebujem radu v akejkoľvek oblasti, idem za svojimi rodičmi.