Dezinformácie často útočia na ľudské emócie

Všetko má svoj začiatok, takže čo spôsobilo postfaktuálnu dobu?

V prvom rade musím povedať, že nesúhlasím celkom s tvrdením, že žijeme postfaktuálnu dobu.

Aj keď niektorí ľudia v spoločnosti môžu spochybňovať niektoré fakty, tak v bežnom živote sa stále riadime faktami a spoliehame sa na spoločné porozumenie nejakých fyzikálnych a spoločenských zákonitostí a pravidiel.

Keď sa postavím na zastávku autobusu, tak aj v dnešnej tzv. postfaktuálnej dobe mám implicitné zdieľané porozumenie tomu, že autobus príde viac-menej tak, ako je napísané v poriadku, že pokladník si odo mňa vypýta tú cenu, ktorá bola napísaná v regáli pri potravinách, že stavbári sa riadia faktami pri stavaní domov a lekári liečia podľa najnovších poznatkov.

To, že máme subjektívne pocit, že je teraz okolo nás veľa dezinformácií a ešte viac ľudí, ktorí im veria, neznamená, že všetci vrátane tých, čo podľahli rôznym dezinformáciám, rezignovali na akékoľvek fakty alebo pravdu.

Je pravda, že do povedomia ľudí sa výraz post-faktuálny, respektíve post-truth, dostal viac po roku 2016, keď Oxford Dictionaries vyhlásili tento výraz za slovo roka, pretože v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi došlo k nárastu používania tohto slova.

S čím sa najčastejšie spája toto slovo?

Najčastejšie sa výraz postfaktuálny spája s postfaktuálnou politikou.

Ako postfaktuálnu politiku/dobu väčšinou myslíme nárast vplyvu zavádzajúcich a dezinformačných politických tvrdení a stieranie medzi pravdou a lžou.

Spája sa s nástupom populistických politikov, ako bolo víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA či víťazstvo prívržencov Brexitu – čiže víťazstvo politikov, ktorí aktívne využívali dezinformácie či konšpiračné naratívy ako politický nástroj.

Na druhej strane treba povedať, že nie je to tak, že by pred rokom 2016 konšpiračné teórie či dezinformácie neexistovali.

A tiež to nie je tak, že by popularita tohto typu politikov bola spôsobená len jedným konkrétnym faktorom alebo nejakou konkrétnou udalosťou.

Čo sú hlavné zosilňovače tejto doby?

Za najčastejších vinníkov sa označujú sociálne médiá, ktoré umožnili masívne šírenie obsahu bez akýchkoľvek editorských zásahov.

Kým v minulosti informácie prechádzali nejakou editorskou kontrolou – čiže pred zverejnením sa overili zdroje a pravdivosť informácií, čo tradičné médiá robia doteraz – tak vďaka sociálnym médiám sa vlastne z kohokoľvek z nás môže stať šíriteľ informácií a aj dezinformácií.

Čiže na jednej strane sú informácie oveľa ľahšie dostupnejšie ako kedykoľvek predtým, ale na druhej strane sa v ich množstve často strácame a nie vždy je ľahké rozlišovať, čo je hodnoverné a čo nie.

Druhý faktor je, že mnohí verejní predstavitelia a politici začali aktívne využívať sociálne médiá na zvýšenie svojej popularity.

Kým v tradičných médiách, ako je rozhlas, televízia či noviny, sa vás redaktor alebo redaktorka mohol spýtať aj nepríjemné otázky a konfrontovať vás priamo, že zavádzate alebo klamete, tak na sociálnych médiách si vyberáte svoje témy sami.

Virálnymi sa stávajú obsahy, ktoré udierajú na emócie, a pravdivosť danej správy sa dostáva do úzadia.

Oponentov viete z diskusie odstrániť; vytvárajú sa bubliny fanúšikov, ktorí sa navzájom utvrdzujú vo svojom videní sveta.

Tribalizmus – čiže uprednostňovanie ľudí zo svojho tábora – je ľuďom do istej miery vrodený, no dá sa ľahko zneužiť.

Potom vidíme, že pre mnohých ľudí je dôležitejšie, kto niečo hovorí – či je z ich „kmeňa“ -, ako to, čo hovorí – či je to pravda.

Je z toho vôbec možná cesta von?

Jedným zo spôsobov, ako skvalitniť obsah na sociálnych sieťach, by bolo, keby podliehali rovnakým štandardom ako tradičné médiá, ktoré sú zodpovedné za obsah, ktorý šíria.

No netreba sa spoliehať len na to, že niekto „zhora“ nájde spôsob, ako regulovať obsah alebo že existuje jednoduché riešenie na taký zložitý problém.

Každý z nás má ako jednotlivec zodpovednosť za to, ako narábame so sociálnymi médiami, ako si overujeme informácie, čo zdieľame nielen na internete, ale aj vo svojich sociálnych kruhoch.

Sociálne médiá a internet priniesli aj veľa pozitívneho – umožňujú spájanie ľudí s rovnakými záujmami, rýchle zdieľanie užitočných informácií alebo pomoci.

Vždy je dobré začať od seba a podrobiť aj vlastné názory a presvedčenia rovnakému testu, ako vyžadujeme od druhých – na základe akých faktov a dôkazov si myslím to, čo si myslím; snažiť sa porozumieť aj názorom oponenta a nepodliehať hneď emóciám.

Tiež by sme sa mali naučiť byť rovnako kritickí k nekultúrnemu a urážlivému vyjadrovaniu na sociálnych sieťach ako v bežnom živote.

A neúctu k pravde a faktom by sme nemali tolerovať ani verejným činiteľom.

Stále je na našom rozhodnutí napríklad, koho si zvolíme.

Môžeme si vybrať ľudí, ktorí nielen zastávajú hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité, ale robia to aj kultivovaným spôsobom a argumentujú na základe faktov, bez zneužívania emócií.

Lebo ako sa vyjadrujú a správajú verejní predstavitelia, tiež do veľkej miery nastavuje nejakú normu v spoločnosti.

Kam sa môže v budúcnosti postfaktuálna doba ešte posunúť?

Ako vravím – nie som veľmi prívrženec zovšeobecnených konštatovaní o dobe, v ktorej žijeme, pretože ľudia asi v akejkoľvek dobe mali strach z nových technológií, spoločenských zmien a mali často oprávnený pocit, že čelia problémom a výzvam, ktorým predchádzajúce generácie nečelili.

Nové technológie naozaj predstavujú veľké výzvy, ktorých dôsledky nevieme presne predvídať.

Tento celkom pochopiteľný strach z neznámeho využívajú práve mnohí dezinformátori.

Pápež František vyzýva hovoriť so srdcom, čo protirečí dezinformačnej súčasnosti. Môže tejto spoločnosti a súčasným médiám pomôcť srdce a ľudskosť? Majú tu vôbec miesto?

Ako som spomínala, dezinformácie často útočia na ľudské emócie, ako je strach, hnev.

Predpokladám teda, že v tejto výzve pápež František apeloval skôr na empatiu, na to, že by sme nemali reagovať v hneve a nezabúdať na našu zdieľanú humanitu.

Rôzni populisti a dezinformátori často označujú nejaké skupiny ľudí ako vinníkov či príčinu nešťastia, čím si nadháňajú politické body.

Preto je naozaj dôležité nestratiť zo zreteľa empatiu a ľudskosť a nepodľahnúť takejto manipulácii.

Zdržať sa okamžitej reakcie pod návalom emócií a snažiť sa vidieť druhého ako ľudskú bytosť a zachovávať jeho dôstojnosť by malo mať v spoločnosti určite dôležité miesto.

Prečo by sme sa všetci, nielen novinári, mali vyhýbať tomu, aby sme čím rýchlejšie zničili, zdiskreditovali, odpísali nášho oponenta či celkovo druhého človeka?

Lebo tým prispievame k eskalácii nedôvery v spoločnosti.

Nemusím mať niekoho rada a ani nemusím súhlasiť s jeho či jej názormi, ale v debate treba pristupovať k oponentom s rešpektom práve preto, aby sme lepšie pochopili ich východiská a vedeli nájsť nejaké spoločné body – fakty, na ktorých sa zhodneme, ciele, ktoré máme spoločné.

Polarizácia nie je riešením, pretože prispieva len k tomu, že sa silnejšie identifikujeme so svojou skupinou, cítime väčšiu antipatiu k oponentom, a tak klesá šanca na konštruktívne riešenia.

Okrem toho máme väčšiu šancu názorového oponenta presvedčiť – alebo aspoň aby uznal časť našich argumentov – ak vedieme debatu vecne a neútočíme na neho osobne.

Fake news – falošné správy hýbu svetom politiky, ekonomiky, spoločnosti. Prečo sme takí veľmi náchylní veriť klamstvám?

Mnohé falošné správy sú cielene vytvorené, aby útočili na naše emócie, vyvolávali strach z nepriateľov a hlavne potvrdzovali presvedčenia a často aj predsudky, ktoré máme.

Napríklad je oveľa ľahšie uveriť nejakej správe, ktorá je v súlade s naším videním sveta – nemáme príliš veľký dôvod overovať si takéto správy.

Keď si prečítame nejakú nelichotivú správu o politikovi, ktorého neznášame, tak jej celkom ľahko a pochopiteľne uveríme.

Nemáme ho radi, sme predisponovaní veriť, že je nemorálny alebo sa dopúšťa nejakých nekalých vecí.

Naopak, je ľahké odmietať nelichotivé informácie o obľúbenom politikovi ako falošné správy.

Takéto informácie, ktoré spochybňujú naše presvedčenia a svetonázor, buď úplne ignorujeme alebo spochybňujeme.

Celkovo ich vystavujeme oveľa vyšším štandardom z hľadiska dôkazov, ktoré požadujeme.

Čo je z istého hľadiska pochopiteľné aj racionálne.

To je dôvod, prečo tak ľahko podliehame dezinformáciám, ktoré podporujú už naše existujúce názory a presvedčenia.

A tiež je to dôvod, prečo je také ťažké niekoho presvedčiť, že to, čomu verí, nie je pravda.

Falošné správy obsahujú rafinované psychologické mechanizmy. Je to jedna z hlavných príčin, prečo nepravdy možno len veľmi ťažko v mysliach ľudí vyvrátiť?

Áno, napríklad spomínaný sklon k sebapotvrdzovaniu je často dôvod, prečo je ťažké nepravdy vyvracať.

Ďalšou z manipulácií je už spomínaný útok na emócie a vzbudenie pocitu urgencie, nástojčivosti či ohrozenia – to v nás automaticky spúšťa reakciu útoku alebo úteku.

Čiže pod vplyvom emócií máme tendenciu okamžite reagovať a nestrácať čas prílišným rozmýšľaním a overovaním si informácií.

Dá sa to pripodobniť tomu, keď niekto vbehne do miestnosti a začne kričať: „Horí!“

Prvou reakciou väčšiny ľudí je rýchlo utiecť do bezpečia a dať vedieť aj svojim blízkym, že treba utekať.

Až potom zisťujeme, čo sa stalo.

Na toto sa spoliehajú aj šíritelia dezinformácií – že sa zľaknete alebo nahneváte a v rozhorčení budete správu zdieľať, aby ste ochránili svojich blízkych, a že sa nebudete príliš zamýšľať nad pravdivosťou.

Častá manipulácia, ktorú môžeme rozpoznať, je aj snaha o polarizáciu – čiže zvýrazňovanie rozdielov medzi „nami“ (tými dobrými) a „nimi“ (tými zlými), pričom tí druhí sú často opisovaní spôsobom, aby bol rozdiel čo najväčší.

Môžu byť pripodobňovaní k zvieratám, aby sa negatívne emócie do nich premietali s menším pocitom viny. Je prirodzené, že sa bojíme neznámeho, preto je táto manipulácia taká úspešná.

Škody, ktoré nepravdivé informácie spôsobujú, sú nesmierne. Existuje „recept“ na to, ako v sebe vypestovať cit na rozlíšenie pravdy od klamstva? Súvisí to s rozpoznaním dobra od zla?

Neviem, či existuje nejaký jednoduchý recept.

Je dobré si uvedomovať limity vlastnej mysle a schopností.

Teda vedieť si pripustiť, že sa môžeme mýliť a že nie sme odborníci na všetko.

Pravdu od klamstva nie je vždy ľahké rozlíšiť „citom“ – to, že máme pocit, že niečo je pravda, lebo my to tak cítime, neznamená, že je to naozaj pravda.

Treba si skôr pestovať rešpekt k faktom a byť kritický k tomu, ako tieto fakty získavame.

Väčšiu váhu má určite to, keď si niečo vieme fakticky overiť, čiže naučiť sa rešpektovať presnosť a nie apel na emócie.

Napríklad si overím štatistiku o počte migrantov, keď mi suseda povie, že sa na nás „valia prisťahovalci“.

Mnohé informácie sú komplexné a vyžadujú si vysokú mieru pochopenia, preto je dobré, keď si vieme pripustiť, že nie všetkému dokážeme plne porozumieť a musíme sa spoľahnúť na epistemické autority, čiže odborníkov v danej oblasti. 

Spočíva náš problém aj v tom, že keď cítime osobnú zainteresovanosť, ľahšie uveríme bludom?

Áno, lebo si ťažšie pripúšťame, že nemusíme mať pravdu najmä v presvedčeniach, ktoré sú pre nás osobne veľmi významné a dôležité, v ktorých sme osobne aj emočne viac angažovaní, ktoré súvisia s našou identitou, čiže tým, ako sa sami vidíme, alebo s tým, do akej skupiny patríme. 

Prečo ľudia bažia, dychtia po negatívnych informáciách plných nešťastia, tragédií, sexu, finančných škandálov, pričom neskúmajú ich pravý pôvod?

Môže to byť aj preto, že z evolučného hľadiska majú pre nás negatívne informácie väčšiu hodnotu – napríklad informácia o nejakom podvodníkovi, predátorovi či potenciálnom ohrození je užitočná, aby sme vedeli, ako sa lepšie chrániť.

Táto ľudská tendencia všímať si skôr negatívne informácie má aj pomenovanie – negativity bias, predpojatosť k negativite.

To, že oveľa väčšiu váhu pripisujeme negatívnym informáciám ako neutrálnym či pozitívnym, si môžeme uviesť aj na príklade.

Predstavte si, že ste na turistickom výlete s kamarátmi, počasie sa vydarilo, užívate si pôvabnú scenériu a vzájomné rozhovory, je vám fajn.

Keď si chcete sadnúť na kameň a oddýchnuť, takmer si sadnete na vretenicu, ktorá sa našťastie rýchlo odplazí preč.

Keď sa vás však niekto na výlet neskôr opýta, scénu s hadom si pamätáte oveľa živšie ako pôvabné výhľady či príjemné rozhovory s priateľmi.

Správy, ktoré obsahujú informáciu o katastrofách a neznámych rizikách, sú pre nás nielen informačne dôležité.

Ľudia sú často zvedaví na podrobnosti o obetiach a okolnostiach, čo na jednej strane môžeme považovať za morbídnu zvedavosť.

Na druhej strane ľudia potrebujú získať určitú psychologickú kontrolu, aby sa zbavili vlastného strachu, že by sa to mohlo stať aj im – napríklad správa o leteckom nešťastí zasiahne viac ľudí ako napríklad údaje o úmrtnosti na infarkt, lebo ľudia sa viac boja vecí, ktoré nemajú pod kontrolou.

V lietadle to nezávisí od nás, ale pri životospráve áno.

Údaje o obetiach – najmä ak sa od nás nejako líšia – môžu zas vzbudiť pocit, že „nám“ sa to nemôže stať, lebo my by sme si dali pozor.

Pomohlo by, keby sme všetci viac a lepšie podporovali kultúru pokoja?

Ak pod kultúrou pokoja rozumieme to, že by sme nemali pri debatách s názorovými oponentmi podliehať emóciám a mali by sme sa snažiť diskutovať s chladnou hlavou a vecne, tak určite.

Na druhej strane je ťažké zostať pokojný, keď vidíme niekde nejakú nespravodlivosť a je v našich silách ju napraviť.

Ako si udržať nadhľad, empatiu a láskavosť k druhým – to sú dôležité a náročné otázky.

Odpovede na ne asi hľadáme celý život.

 Vladimíra Kurincová Čavojová Snímka: Andrea Koncová

Vladimíra Kurincová Čavojová (1978)

absolvovala magisterské (psychológia - anglický jazyk) aj doktorandské (pedagogická psychológia) štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pôsobí ako samostatná vedecká pracovníčka na Ústave experimentálnej psychológie, CSPV, v.v.i. SAV v Bratislave a ako docentka na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. Vo výskume sa zameriava na skúmanie rôznych druhov nepodložených presvedčení, kognitívne omyly, vedecké myslenie a zlepšenie vedeckej komunikácie. Okrem výskumu sa venuje aj popularizácii vedy.