Dôležité je mať s Ježišom osobný vzťah

Vyrastali ste ako ateista. Čo vás vtedy presviedčalo o tom, že Boh neexistuje?

Odmalička si nepamätám, že by som si myslel, že Boh existuje. Mám pár spomienok v hlave, ako som bol v kostole s otcom, ktorý si vždy dal vreckovku na podlahu, keď si kľakol na jedno koleno pri pozdvihovaní, ale ja som v podstate nevnímal, čo to znamená.

Bol som aj na prvom svätom prijímaní, mám z toho fotku, ale nič si z toho nepamätám. Len viem, že celý svoj vtedajší život som mal predstavu, že nič také ako Boh nemôže byť, ani nie je.

Vyrastal som ako ateista vo svete, ktorý som si sám nejako budoval. Všeličomu som sa bránil, odťahoval sa od ľudí a nemal som rád autoritu nad sebou. Neviem prečo.

Kedy nastal zlom, keď ste začali veriť v Boha?

Bolo to v čase, keď som sa rozvíjal vo vzťahu ku kultúre, k umeniu, výtvarnému umeniu. Podarilo sa mi dostať ako 25-ročnému na vysokú školu, na vedu o výtvarnom umení.

Narazil som na spolužiaka, ktorý sa ma raz rovno opýtal, či verím v Ježiša Krista. A tam sa začal ten ťažký boj, pretože moja predstava Boha bola pre mňa neprijateľná, keďže som bol materialista.

Začal som sa s týmto kamarátom stretávať, a tým som nastúpil na cestu sebaobrany, hľadania argumentov, že Boh by naozaj mohol existovať. Po dvoch rokoch stretávania s ním sa vo mne všetko zrútilo.

V podstate som sa akoby sám tými argumentmi dokopal k predstave, že nejaký Boh musí existovať. Nebola to však ešte viera, len uvedomenie si, že Boh existuje.