Dorota Pospíšilová velebí vinič i Pána

Keď sa obzriete späť, aký bol váš život uprostred vinohradov a krásnej prírody?

To je otázka na pol dňa. Nemala som v úmysle byť zamestnaná vo vinohradníctve alebo mať s ním čokoľvek spoločné. Vinohradnícka tradícia sa v našej rodine nevyskytovala. Som výnimka, že som svoj život spojila s vinohradom a s viničom. Dnes nemôžem povedať nič iné ako to, že to bolo vynikajúce rozhodnutie a že som z toho mala celý život radosť.

Vnímali ste svoju prácu aj z pohľadu katolíčky?

Možno príliš velebím vinič, ale je to naozaj zvláštna plodina. Ako katolíci veríme, že pod spôsobom chleba a  vína prijímame Kristovo telo a krv. A to je predsa úžasné. Hoci je vinič moja celoživotná odborná problematika, pri Kristovi prítomnom v Eucharistii moja odbornosť nehrá vôbec žiadnu rolu. Ale v tom, že som pracovala s plodinou, ktorá je spojená s Ježišom, vidím veľmi krásnu symboliku svojho života.

Z akej rodiny pochádzate?

Som z úradníckej rodiny. Mama bola Viedenčanka, otec pochádzal z maloroľníckej moravskej rodiny. Keďže otec pracoval v cukrovarníckej kancelárii v Bratislave, bola som vychovaná mestsky. Voľný čas sme však trávili v prírode. Chodili sme na menšie výlety do Malých Karpát i lužných lesov.

Akí boli vaši rodičia?

Rodičom som sa narodila dosť neskoro. Otec mal už päťdesiat rokov, takže medzi nami bol veľký rozdiel. Mama bola od otca o dvanásť rokov mladšia. Moja mama – to bola „advokátka“, hneď mala na všetko riešenie, preto bola v našej rodine veľmi osožná.

Podedili ste po mame túto vlastnosť?

Možno som niektoré dobré vlastnosti podedila, ale nerobím si nijaké zásluhy, lebo sám život diktoval, čo treba robiť a ako sa zachovať.

Prečo ste sa rozhodli študovať poľnohospodárstvo?

Moji rodičia ešte za prvej republiky kúpili hospodársky majetok, tak ako chcel otecko. Maminka chcela skôr kúpiť vilu v Bratislave. Ja som v tomto rozhodovaní nehrala absolútne žiadnu rolu, lebo do týchto vecí rodičovského rozmýšľania sme ako deti nezasahovali. Poľnohospodárstvo sa v tom čase dalo študovať iba v Košiciach, a tak som sa tam prihlásila na Vysokú školu poľnohospodársku. Bola som inžinierka agronómka, poľnohospodárka.

Odtiaľ smerovala vaša cesta priamo k viniču?

Vysokoškolské štúdium som skončila v čase, keď komunistický systém už začínal pôsobiť na mladých ľudí. Do zamestnania sme boli prideľovaní. Prvý rok som strávila na bratislavskom detašovanom pracovisku pedologického ústavu. Kolegyňa, ktorá odchádzala z Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho, ma oslovila s ponukou, či by som nechcela prejsť tam, lebo práve hľadali šľachtiteľku. Ponuku som prijala. Oslovil ma najmä kontakt s prírodou, hoci som o viniči nemala poňatia. Na vysokej škole nám totiž vtedy ako študentom ani encyklopedicky neodprednášali vinohradníctvo a vinárstvo.

Ako vyzerali vaše prvé dotyky s viničom?

Pri ústave sa nachádzal pokusný vinohrad, kde pracovalo niekoľko robotníkov. Poprosila som predáka, aby ma naučil niečo praktické o viniči, lebo som nepoznala ani jedinú odrodu. Začiatok bol pomerne ťažký. Aj neskôr si moja profesia vyžadovala veľa pokory, pretože šľachtiteľ nevidí hneď výsledok svojej práce. Treba čakať dosť dlhý čas, sedem až desať rokov, kým vinič príde do plodnosti.

Ako vysokoškoláčka ste prijali v Košiciach sviatosť birmovania. Prečo nie doma v Bratislave?

Pre rôzne sťahovania. Napríklad počas druhej svetovej vojny sme žili v Kralupoch nad Vltavou, kde sme boli totálne vybombardovaní. Tak som si vybavila birmovku v Košiciach. Keď som asi ako dvadsaťročná prijala sviatosť birmovania, Duch Svätý sa úplne zmocnil mojej duše.

Čo pre vás odvtedy znamená?

Duch Svätý je to, čím disponuje sám Pán Boh v nás. Pre mňa je nepredstaviteľná božská osoba. Ale môžete v neho bez problémov uveriť, lebo to, že okrem hmotného v nás existuje aj niečo nehmotné, pociťuje azda každý človek.

Aké miesto má vo vašom živote modlitba?

Nevedela by som si bez nej predstaviť život. Modlitba patrí k veriacemu človeku a ja si trúfam smelo povedať, že som veriaci človek – ani by som nechcela byť a žiť inak. Vieru som dostala do duše a srdca ako dieťa. Pamätám sa, ako ma otec vodil za ruku zo Štúrovej ulice, kde sme bývali, na svätú omšu do kostola milosrdných bratov. Mama išla v nedeľu do kostola skoro ráno, aby potom mohla navariť obed.

Kto z rodičov vás viac viedol k viere?

Otec bol ten, kto u nás doma vieru skutočne žil a živil. Samozrejme, aj moja mama bola veriaca, ale otec bral vieru veľmi vážne a hodnotovo.

Ešte stále chodievate pravidelne na svätú omšu?

Pokiaľ môžem a vládzem, chodím do Blumentálu, pretože ho mám najbližšie.

Viedol vás otec za ruku aj k betlehemu v kostole?

To si už nepamätám, či za ruku, ale k jasličkám sme chodili. Doma sme vždy prežívali Vianoce ako veľké sviatky. Nikdy sa nezaobišli bez stromčeka až po plafón (úsmev).

Ktorú časť vianočnej liturgie máte najradšej?

Myslím, že každá svätá omša je rovnaká, je úplne jedno, či je vianočná, veľkonočná alebo vo všedný deň. Nerobím rozdiel medzi vianočnou omšou a  každodennou svätou omšou. Svätá omša je svätá omša, či je to na Vianoce, alebo dnes.

Koľko ste mali súrodencov?

Dvoch bratov. Prostredný brat Vladimír zomrel ako štvorročný v roku 1928. Narodila som sa dva roky po jeho smrti. Druhý brat Otakar bol odo mňa starší o desať rokov. Dostal zákernú chorobu a zomrel ako štyridsaťročný. Bolo to veľmi smutné. Teraz som v  kontakte s jeho synom, teda mojím synovcom. Z jeho strany mám aj troch prasynovcov.

Ako sama seba v rámci rodiny vnímate?

Môj vek je už poriadna staroba. Som archaický človek, lenže ešte stále žijem, hoci tí ďalší archaickí ľudia predo mnou už zomreli. Robím si z toho tak trochu žarty, ale je to pravda.

V ktorých životných situáciách ste si povedali: Bože môj, treba to prijať?

Všetko v živote treba prijať, dobré aj to menej dobré. S týmto postojom som preberala Krištáľové krídlo a tento rok aj Cenu Fides et ratio. Pri preberaní ocenení som vždy mala zvláštne, hoci pozitívne pocity. Keď je človek oceňovaný za prácu, je to čosi mimoriadne. Nemôžem hovoriť za iných laureátov, ale ja som sa vždy tešila na slávnosť, ktorá vyplynula z diela vzniknutého prácou.

Ako je vo vašom živote prepojený rozum s vierou?

Prostredníctvom viery som mnohé veci oveľa hlbšie pochopila. Viera veľmi prispela aj k môjmu odbornému zameraniu. Čo pre vás znamenala vaša práca, ktorej ste odovzdali celý život? Áno, je to tak – celá som sa odovzdala tejto práci, jednoducho to inak ani nemôže byť, keď niečo chcete robiť poriadne. Človek to v žiadnom prípade nerobí pre seba, že by sebe staval nejaký pomník, na tom vôbec nezáleží. Pre hodnotového človeka je to úplne nepodstatné. Ale, samozrejme, zažívate radosť, keď vás odrazu oceňujú. Zažila som niekoľko takých chvíľ, keď bola plná sála a stará Pospíšilka vyliezla na pódium, lebo vždy bolo treba povedať nejaké slovo (úsmev).