Dôvera sa buduje cez vzťahy

HUGO GLOSS (1989) je projektový riaditeľ DEKK Inštitútu, ktorý sa venuje výskumu sociálnej kohézie. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na univerzitách v Bologni a Ríme a je absolventom Kolégia Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Koordinoval humanitárne charitatívne projekty v Iraku, Sýrii, Libanone a na Ukrajine. Je interný doktorand Katedry sociológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Jeho štúdium je zamerané na výskum teórie sociálnej kohézie a vývoj experimentálneho modelu jej merania a posilňovania v slovenskej spoločnosti. Snímka: Erika Litváková
Čo je vlastne sociálna kohézia?
Spoločenská súdržnosť. Opisuje spoločenské sily, ktoré držia ľudskú skupinu pohromade. Súdržná spoločnosť je taká, kde si ľudia dôverujú, rešpektujú spoločné pravidlá a sú k sebe solidárni. Sú ochotní deliť sa navzájom o zdroje a brániť svoju krajinu. Nie je to abstraktný pojem z vedeckých článkov, ale opis dobre fungujúcej spoločnosti pre všetkých jej členov.
Čo je dôležité na dosiahnutie takéhoto stavu?
Najmä dôvera – medzi ľuďmi a aj k inštitúciám. V prípade dôvery voči ľuďom, ktorých nepoznáme osobne, na Slovensku len okolo 25 percent obyvateľov deklaruje, že sa iným dá veriť. Toto číslo sa v podstate za 35 rokov nezmenilo.
Pre porovnanie, vo Fínsku alebo v Nórsku vám to povie zhruba 70 percent ľudí, v Česku 36. V Albánsku len tri percentá. Nie sme však chronicky nedôverčivá spoločnosť, evidujeme vysokú dôveru voči členom rodiny alebo susedom. Máme teda tendenciu veriť len ľuďom, s ktorými máme osobnú a pozitívnu skúsenosť.
Čo dnes najviac rozdeľuje spoločnosť?
Niektorí našu spoločnosť označujú za fragmentovane polarizovanú, čo znamená, že v nej nemáme len jeden zlom medzi dvoma tábormi, ale viacero konfliktných línií súčasne. Od postoja k pandémii a očkovaniu, vojne na Ukrajine, kultúrno-etickým sporom až po regulácie Európskej únie.
Tieto konflikty neprechádzajú len medzi politickými stranami, ale aj cez naše rodiny. Z nášho výskumu vychádza, že zhruba polovica ľudí sa vyhýba polarizujúcim témam dokonca aj v rodinnom kruhu, pretože si uvedomujú, že ak by niektorú otvorili, pokazili by nedeľný obed či rodinnú návštevu.
A to nechcú. To je symptóm vážneho stavu, akéhosi „studeného prímeria“, a nie súdržnej spoločnosti.


