Emócie môžu dodať chuť nášmu životu

Kňazom ste už 19 rokov. Pamätáte si ešte, aké ste mali pocity či emócie, keď ste sa rozhodovali pre kňazstvo?

Na túto otázku neviem odpovedať. Nemám totiž jeden moment, keď som pocítil povolanie alebo sa rozhodol pre kňazstvo. Mám dojem, že som to tak vnímal odjakživa, už od detstva a len sa to vo mne postupne rozvíjalo a vstupovalo do vedomia. Takže vlastne neviem rozlíšiť čas „pred“ a „po“, vždy to u mňa bolo prítomné.

Bolo napriek tomu vo vašom živote aj obdobie, keď ste pochybovali o prijatí tejto sviatosti?

Ani nie. Samozrejme, mal som pred kňazstvom rešpekt, najmä keď som postupne v seminári spoznával, čo všetko to znamená. Ale to boli také prirodzené ľudské obavy. Hneď ako som ich predložil pred Pána, strácali sa, pretože s ním sa naozaj netreba ničoho báť.

Obavy niekedy pociťujú i zaľúbení mladí ľudia pri vstupe do manželstva. Ako sa zorientovať vo svojich emóciách pri náročných životných rozhodnutiach?

Otázka zaľúbenosti a jej úlohy pri budovaní vzťahov je komplexná. Zaľúbenosť je dar od Pána, aby si dvaja ľudia našli k sebe cestu, ale nie je niečím, na čom môže vzťah dlhodobo stáť. Časom sa to musí oprieť aj o iné skutočnosti vo vzťahu, najmä o rozhodnutie pre toho druhého.

Ak je vzťah budovaný na viacerých oporách, ktoré ho udržiavajú pevný, aj zaľúbenosť sa vždy znova objaví. Čiže je jedným z prvkov vzťahu, ktorý smeruje k manželstvu, ale nemôže byť jediným.

No ak hovoríme o náročných životných rozhodnutiach vo všeobecnosti, je tu jedna emócia, ktorá je veľmi dôležitý ukazovateľ, a to je vnútorný pokoj. Keď pri rozhodovaní cítim zvláštny pokoj pri jednej z možností, taký hlboký pokoj od Pána, je to významný, aj keď znova nie jediný, ukazovateľ toho, že som na dobrej ceste.