Farnosť musí byť misionárska

Symbolicky sa stretávame v Močenku, kde ste aktuálne na ľudových misiách. Práve tu sa misia verbistov na Slovensku pred sto rokmi rozbiehala. Ako si pamätáte 90. roky, keď ste v Močenku pôsobili?

Život vo farskom spoločenstve bol poznačený silným vplyvom pátra Alojza Dubravického, SVD, ktorý bol správcom farnosti vyše dvadsať rokov. Zanechal tu hlbokú stopu.

Na začiatku 90. rokov sme tu boli dvaja, chvíľami traja. V tom období boli ľudia otvorení pre nové možnosti, ktoré sa po páde totality naskytli.

Dá sa povedať, že boli „hladní“. Zaujímala ich naša spiritualita, naše poslanie.

Prečo ste sa rozhodli stať verbistom?

Oslovila ma myšlienka, že Cirkev je vo svojej podstate misionárska. Keby nemala tento rozmer, dávno by skončila.

Potom som sa začal zoznamovať so spiritualitou zakladateľa verbistov a samotnej Spoločnosti Božieho Slova. Postupne sa to nabaľovalo a nakoniec ma to viedlo k rozhodnutiu pridať sa k verbistom.

Z Močenka ste išli do Nitry za rektora misijného domu a neskôr ste sa stali provinciálom slovenských verbistov. Boli ste na túto službu pripravený? Čoho ste sa museli vzdať a teraz by ste sa k tomu chceli vrátiť?

Na tieto úlohy asi nie sme pripravovaní. Človek nechodí do školy, aby študoval za rektora či provinciála. Prichádza to v rámci iných úloh.

Tejto pozície sa musí nejako zhostiť a nájsť sa v nej, aby napĺňal potreby a očakávania spolubratov. A čoho som sa musel zrieknuť?

Ja som nastavený skôr pastoračne, no s úlohou provinciála som pastoračnú činnosť musel zanechať.

Aj v pozícii provinciála má človek možnosti, ako sa aspoň útržkovito zapájať do pastorácie, no hlavnou náplňou sú administratívne úlohy. Dúfam, že sa mi k pastorácii podarí niekedy vrátiť plnšie.

Čím podľa vás prispeli verbisti za sto rokov k rozvoju našej spoločnosti?

Viacerí biskupi pozývali verbistov do slovenských diecéz, aby pripravovali mladých ľudí na misie a šírili misijnú myšlienku.

K verbistom začalo prichádzať veľa mladých ľudí, niektorí chlapci mali 12, 13 či 14 rokov, čo je na dnešné pomery nepredstaviteľné. U verbistov dostávali vzdelanie.

Neviem teraz presné percento, koľkí sa nakoniec stali misionármi, ale našimi inštitútmi vzdelávania ich prešli stovky.

Mnohí sa potom dobre zaradili aj v civilnej spoločnosti a pôsobili tiež ako aktívni veriaci vo farnostiach. A verbistom sa podarilo na Slovensku rozšíriť i spomínanú misijnú myšlienku.

V minulosti nebolo veľa možností dozvedieť sa, ako žijú ľudia vo svete. Tieto informácie však vedeli poskytnúť práve misionári, ktorí prichádzali zo zahraničia. Vďaka nim sa aj bežní ľudia dozvedeli niečo o neznámom svete.

Spomínam si na starých pátrov, ktorí na nitrianskej kalvárii prežívali jeseň svojho života. Niektorí pôsobili dlhé roky vo svete, iní slúžili na Slovensku napriek prenasledovaniu zo strany totalitného režimu. Čím boli títo pátri inšpiráciou pre vás?

Mnohí z  tej generácie odišli zo Slovenska pred príchodom komunizmu. To boli tí šťastlivci, ktorým sa podarilo dokončiť štúdiá v Ríme a odcestovať do misií.

No na druhej strane sa dvadsať – v niektorých prípadoch aj viac rokov – nemohli vrátiť na Slovensko. Vydržali a pracovali v cudzom svete, viacerí až do smrti.

Každý z nich je symbolom vernosti v ťažkých časoch. Boli to vzdelaní ľudia, vedeli niekoľko rečí a zároveň boli veľmi skromní.

Tí, ktorí sa vrátili, vedeli prežiť svoju starobu v malej izbe v Misijnom dome v Nitre na kalvárii bez veľkých nárokov.

Čo je úlohou slovenských verbistov misionárov v zahraničí?

V zahraničných provinciách pôsobí 26 našich misionárov. Základnou úlohou je ohlasovanie evanjelia.

Zároveň odchádzame do sveta s tým, že sa v danom prostredí chceme zapojiť do úloh, ktoré tam Cirkev má. Či je to práca v oblasti vzdelávania, biblického apoštolátu, alebo sociálnej pomoci.

V rámci slovenskej provincie pôsobia tiež pátri a bohoslovci zo zahraničia. Čím sú obohatením pre našu komunitu?

Rozširujú náš obzor o prežívanie viery v ich krajine. A pre nás verbistov v komunitách je to možnosť vyskúšať si, či sme schopní žiť a pracovať s človekom z inej kultúry.

Niekedy to totiž môže byť aj isté obmedzenie – musím mu pomôcť s jazykom či s tým, aby si zvykol na naše zemiaky alebo bryndzové halušky (úsmev).

Aké boli reakcie veriacich na prvých pátrov zo zahraničia?

Prišli ešte ako študenti, takže zaujímavé bolo už to, že k nám prichádzali doštudovať. Prijatie bolo a aj je až na malé výnimky veľmi pozitívne.

Samozrejme, zahraniční misionári zažívali aj momenty, keď sa k nim niekto správal horšie, napríklad rasovo motivovanými urážkami. No pripravujeme ich na to.

Veď podobne, ako my zažívame, že na nás ľudia vonku pokrikujú, aj oni musia rátať s tým, že ich nebudú všetci vítať. Že sa niekde môžu stretnúť aj s neprijatím.

Prečo prichádzajú doštudovať na Slovensko?

Krajiny, ktoré majú veľa povolaní – ako Vietnam, India, Indonézia či africké krajiny –, nemajú dostatok miesta v seminároch.

My im ho vieme poskytnúť spolu so štúdiom. Momentálne máme troch študentov bohoslovcov z Vietnamu, ďalší štyria prídu v blízkom čase z Afriky.

Vo vašej provincii máte dosť povolaní?

V súčasnosti je na Slovensku menej tých, ktorí odpovedajú na Pánovo volanie a prichádzajú do seminára. Pre nás je tak trochu útechou, že ako Spoločnosť Božieho Slova žijeme vo veľkom celku.

Máme mladých spolubratov, ktorí sa hlásia do našich seminárov v iných provinciách. Za tie roky sa počet tých, ktorí idú k večným sľubom, drží celosvetovo okolo stovky.

V tomto je to pre nás radostné, necítime nejaký pokles a tešíme sa, že aj my na tom môžeme nejako participovať. V minulosti, a nie sú to veľmi dávne dejiny, išli do sveta tisícky misionárov z Írska, Holandska či Nemecka.

Teraz sa smer otočil a misionári prichádzajú sem. Nevieme, ako to Pán Boh riadi. Dúfajme, že misionári, ktorí teraz prichádzajú k nám, budú pôsobiť tak, že po rokoch sa smer znova obráti.

Vaša provincia zahŕňa verbistov na Slovensku i v Česku. Sú medzi oboma krajinami veľké rozdiely v pastorácii?

Formálne sme začali pracovať v Česku v roku 1998, ale už aj predtým chodili naši kapláni vypomáhať na Moravu i do Čiech.

Olomoucká arcidiecéza, kam sme vtedy prišli, bola v tej dobe jedna z najväčších diecéz na svete a nedostatok kňazov tam bol a aj je enormný. Arcidiecéza vítala, že sme boli ochotní prevziať dve farnosti.

Mentalita ľudí a atmosféra je v tejto časti podobná ako na Slovensku. Neskôr sme sa posunuli aj viac na západ, kde sme prevzali farnosť Uhříněves pri Prahe a pred siedmimi rokmi i Kolín.

Tam je to už trocha odlišné. Pražská arcidiecéza má iné členenie farností. Tie sa síce stali geograficky väčšími, no s obmedzeným personálom.

Služba je tam náročnejšia aj po stránke prežívania viery, pretože komunity veriacich sú menšie vzhľadom na počet obyvateľov. Ale otvorenosť a vnímanie ľudí, ako aj ich zapájanie sa do života farnosti je dobré.

Ľudia, ktorí tam prichádzajú do kostola, už vedia, čo chcú. Sú zrelší, pretože sú očistení ateistickým prostredím, v ktorom sa namiesto života bez Boha rozhodli pre vieru.

S akými výzvami sa verbisti stretávajú v súčasnosti? Čo vyplynulo zo synody vo vašich farnostiach?

Ak má mať farnosť budúcnosť, musí byť misionárska v tom zmysle, že farské spoločenstvo má vieru odovzdávať ďalej. Nemôžeme zostať stáť s konštatovaním, že komunita je malá.

Práve naopak. Aj keď je to malé stádo, musíme sa pýtať, čo môžeme pre odovzdávanie viery urobiť. Táto úloha platí na základe krstu pre každého z nás.

Treba si uvedomiť, že Cirkev je Kristovo dielo a on dokáže z toho, čo my zasejeme – možno i  do tŕnia –, vytvoriť niečo, čo bude prekvitať. Preto je dôležité zasievať semienko viery.

Najhoršie, čo by nás mohlo postihnúť, je rezignácia alebo skepsa. Musíme mať nádej, že posolstvo evanjelia je platné a bude tu do konca sveta.

Čo treba urobiť, aby sa verbisti dožili na Slovensku aj ďalšej storočnice?

Keď náš zakladateľ Arnold Janssen otváral misijný dom, v príhovore povedal, že ak sa to dielo podarí, budeme ďakovať Pánu Bohu.

Ak sa nepodarí, budeme sa biť v prsia, že sme neboli hodní tej milosti. Budúcnosť dáva Pán Boh, ktorý nás potrebuje. Ale potrebovať nás bude vtedy, keď budeme žiť tak, ako on chce.

Myslím si, že Pán Boh nebude držať spoločenstvo pri živote, ak nenapĺňa svoju úlohu. Našou úlohou je teda žiť tak, ako to od nás Pán Boh očakáva a ostatné je na jeho milosti.

A čo by ste popriali novému provinciálovi Marekovi Vaňušovi? Myslím si, že Pán Boh má liek na túto dobu.

Našou úlohou je objaviť ho. Takže novému provinciálovi prajem, aby viedol naše spoločenstvo tak, že budeme napĺňať Božiu vôľu a hľadať tento liek.