František pozýval k zmiereniu, skúsme to i my

Nedávno ste si pripomínali ôsme výročie kňazskej vysviacky. Ako si na ňu spomínate?

Kňazskú vysviacku som prijal 16. júna 2018 v Bratislave z rúk arcibiskupa Stanislava Zvolenského. Možno to bude znieť zvláštne, ale nejako špeciálne na tento deň nespomínam. Stal som sa kňazom a odvtedy postupne prenikám do hlbín tohto povolania a zakúšam všetko, čo k tomu patrí: radosti, starosti, krízy aj Božiu pomoc.

Prečo ste sa rozhodli práve pre rehoľu minoritov? Uvažovali ste aj nad inými možnosťami?

Najprv som rozmýšľal nad vstupom do bratislavského seminára, keďže som vyrastal vo farnosti Panny Márie, Kráľovnej rodiny, na Teplickej ulici v Bratislave, ktorú spravujú diecézni kňazi. Rehoľu minoritov som spoznal vďaka spoločenstvu Misia Máriina, ktorému sa začali venovať práve v čase rozlišovania môjho povolania. Oslovil ma život v spoločenstve. Okrem toho som dobre poznal aj rehoľu školských bratov, u ktorých som absolvoval základnú aj strednú školu. Ale keďže oni nie sú kňazmi a ja som od začiatku vnímal svoje povolanie ku kňazstvu, tak by som im aspoň takto verejne chcel poďakovať za všetko, čo mi nezištne dali.

Bolo pre vás ťažké prijať rozhodnutie stať sa kňazom?

Prvý impulz prišiel, keď som mal asi dvanásť rokov. Do rehole som vstupoval ako 21-ročný. Takže áno, bolo to ťažké. Najmä som potreboval pochopiť, že duchovné povolanie nie je nejaké predurčenie „o mne bezo mňa“, ale že sa preň môžem slobodne rozhodnúť. Že je to dar. Trvalo mi to deväť rokov.

Rehoľa menších bratov konventuálov – minoritov je rodinou synov sv. Františka. Oslovil vás pri zvažovaní vstupu do tejto rehole aj Františkov životný príbeh?

Samozrejme. Najskôr negatívne, potom pozitívne. Môj prvý kontakt so svätým Františkom bol totiž cez knižku vydanú v prvých rokoch dvadsiateho storočia, ktorá bola napísaná veľmi moralizujúcim štýlom. Vtedy som si povedal, že toto určite nechcem. Neskôr však môj pohľad na tohto svätca zmenil film Klára a František.

V čom je pre vás svätec z Assisi vzorom?