Ísť za správnou vecou aj proti prúdu

Kde hľadať počiatky vašej angažovanosti v pomoci utečencom?

Mali sme v obci skautskú akciu a v rozhovore medzi farárom Petrom Brenkusom a pozvaným biskupom Cyrilom Vasiľom prišla reč aj na prenasledovanie kresťanov na Blízkom východe. Peter Brenkus potom oslovil zopár ľudí vrátane mňa, či by sme pomohli vytvoriť bázu dobrovoľníkov v rámci Nitrianskeho kraja, ktorá by bola ochotná nájsť ubytovanie ľuďom utekajúcim pred Islamským štátom a ponúknuť túto sieť samospráve alebo štátu. To bolo v lete 2015.

Hneď vás zvolili za predsedu OZ Pokoj a dobro – pomoc núdznym. Mali ste už nejaké skúsenosti?

Keby som vedel, čo všetko táto funkcia zahŕňa, ani by som do toho nešiel. Skúsenosti som mal len zo Slovenského skautingu, ale aj to je veľká škola, lebo tam vediete družinu, pracujete s mladými ľuďmi, organizujete tábory a učíte sa narábať aj s financiami. Čiastočne som to zúročil, ale to, čo nás čakalo, nás presahovalo.

Okamžite prišla veľká výzva presídliť početnú skupinu asýrskych kresťanov z Iraku do bezpečia na Slovensko. Aké to bolo?

Peter Brenkus sa stretol s ľuďmi z  americkej nadácie, hľadajúcej v strednej Európe štát alebo organizáciu, ktorá by vedela presídliť skupinu utečencov z tábora na fare v Erbile v irackom Kurdistane. Boli to kresťania, ktorých vyhnal Islamský štát z domovov a v okolí Mosulu a Karakoša museli žiť v stanoch. Oslovili sme Migračný úrad SR, že ide o overenú skupinu a je tu nadácia, ktorá to pokryje, štát by to nestálo ani euro. Najprv boli voči nám ako začínajúcej organizácii opatrní, ale keď sa do toho vložil nitriansky biskup Viliam Judák, nabralo to vážnosť a šli sa do toho tábora pozrieť aj so zástupcami Diecéznej charity Nitra, ktorú sme tiež prizvali. Dohodlo sa, že spolu pripravíme trojročný integračný projekt na presídlenie 149 ľudí z Iraku.

V spoločnosti vtedy panovali rôzne nálady ohľadom prijímania záplavy utečencov. Stretli ste sa s vybičovanými emóciami?

Títo ľudia dostali víza a prišli na Slovensko legálne, najprv putovali do záchytného tábora v Humennom a prebehli všetky procedúry v zmysle zákona. Napriek tomu nás veľa ľudí obviňovalo, že ideme navážať migrantov. My sme však chceli len podať pomocnú ruku so zaistením základných potrieb a ubytovania, pokiaľ štát prijme nejakých preverených utečencov. Paradoxne, viac nápomocných ľudí sme našli medzi tými, ktorí vieru nepraktizovali, ako medzi tými, čo chodievali denne do kostola. Mnohí z nich mali k projektu negatívny postoj, hoci utečenci boli kresťania.

Do Nitry a okolitých obcí ste sa chystali presídliť 149 ľudí z Iraku, čo je na takú oblasť značné číslo. S nepochopením ste asi museli rátať...

Nebolo to jednoduché ani pre mňa vo Výčapoch-Opatovciach. Sme malá dedina, každý každého pozná. Ukazovali na mňa prstom, že toto je človek, ktorý nám znáša migrantov, čo budú znásilňovať naše dcéry a  vyhadzovať sa do vzduchu. Tieto slová reálne odznievali. Ísť za správnou vecou aj proti prúdu si vyžadovalo určitú silu i odvahu. Mnohí boli veľmi ovplyvnení strachom, aj starostovia sa obávali neznámeho. V televízii videli o migrantoch len to negatívne.

Projekt napriek tomu úspešne prebehol. Zmenilo to po rokoch postoj odporcov?

Prinieslo to ovocie. Dnes sú s deťmi irackých presídlencov najväčší kamaráti práve deti tých ľudí, čo najviac kričali proti projektu. Vtedy sme nevideli za horizont, ale skúsenosť s cudzincami miestnych zmenila. Pre viacerých to bola veľká Božia škola prijatia. Pamätám si, ako niektorí tvrdili, že prestanú chodiť aj do kostola, keď im farár Brenkus vytrvalo kázal, čo na túto tému vraví Sväté písmo. Nie je moja úloha ich nijako súdiť, dôležité je, že osobná skúsenosť napokon viedla k mnohým priateľstvám medzi domácimi a Iračanmi, ktorým sa takto dala nádej na nový život. Máme už aj prvé iracko-slovenské manželstvo.

Aká je situácia priamo u vás vo Výčapoch-Opatovciach?

Ostali tu bývať tri iracké rodiny. Jeden muž si otvoril holičstvo a chodia k nemu ľudia z celej spádovej oblasti, lebo priniesol niečo nové, veď skúsenosti so zastrihávaním brady sú v Iraku neporovnateľne vyššie. Z jednej ženy sa stala obecná poštárka. Všetko je zabudnuté, prekonané a funguje to.

Čo môžete povedať o Iračanoch po tom, ako ste bližšie spoznali ich myslenie?

Ich kultúra je úplne iná, bariéry sa museli prekonávať z oboch strán. Nechápali európske byrokratické procesy, čudovali sa, prečo musia platiť nejaké odvody, u  nich to funguje úplne inak, viac trhovo. Niektorí, najmä zo staršej generácie, sa preto po ustálení situácie vrátili domov, na Slovensku ostala približne polovica z  pôvodného počtu. Ťažkosti boli aj s jazykom, niektorí latinku vôbec nepoznali. V kresťanských princípoch sú však veľmi zásadoví, to sa musí uznať. Aj ja som len pozeral, ako vážne ich berú.

Čo je kľúčové pre úspešnú integráciu takýchto cudzincov?

Najmä ich postoj. Keď sa na systém nevedia adaptovať, môžete robiť čokoľvek. Stálo ich to úsilie, veď boli odkázaní na cudzích ľudí, ktorí im hovorili, že majú žiť inak, ako boli zvyknutí v Iraku. Nechápali, prečo je u nás normálne, že pracuje aj žena, veď v ich krajine by to bola pre muža hanba, že sa o ňu nedokázal postarať. Rodičia sa obetovali najmä v prospech svojich detí, tie sa prispôsobili najrýchlejšie.

V roku 2022 prišla vlna ukrajinských utečencov. Pomohli vám predchádzajúce skúsenosti s Iračanmi?

Iste, aj keď u Ukrajincov je to podstatne uľahčené tým, že nemáme takú jazykovú bariéru, aj geograficky a kultúrne sme si blízki. Tu sme nerozlišovali, kto je kresťan – tých bolo len niekoľko pravoslávnych –, riešili sme ubytovanie pre všetkých, ktorí prichádzali. Aj samosprávy boli naklonené spolupráci, už nás nebrali ako nepriateľa, ale ako partnera.

Ako ste sa vyrovnali s tým, že išlo o podstatne vyššie číslo utečencov?

Ukrajincov môžeme rátať v tisícoch, takže s ubytovaním bol obrovský problém. Niektorí sa majú kam vrátiť, iní nie, treba to posudzovať individuálne. Integrácia je o tom, aby sa utečenci čo najskôr dokázali postarať sami o seba a nečakali, že to bude robiť štát. Toto Ukrajinci, ak tu chcú žiť, vedia pochopiť oveľa rýchlejšie.

Ako konkrétne združenie pomáha Ukrajincom?

Aktuálne máme pod palcom okolo 70 bytových jednotiek v Nitre a okolí, kde ubytovateľom utečencov z Ukrajiny pomáhame riešiť agendu s tým spojenú, lebo je tam veľa byrokracie. Dávame aj finančné garancie, čo neznamená, že to platíme, ale sme garant. Ďalšie formy sú hľadanie práce pre Ukrajincov či pomoc s deťmi, aby chodili do školy. Do úvahy treba brať, že v 90 percentách sú tu matky s deťmi bez otcov, takže to majú zložité. V spoločnosti sú rôzne polemiky, ale nech si každý predstaví seba, keby musel rodinu poslať do inej krajiny. Nám sa odtiaľ ľahko debatuje, ale do hĺbky toho konfliktu nevidíme. Ani nie je naša úloha to nejako riešiť, hlavne všetci dúfame, že sa vojna čoskoro skončí a budú môcť ísť do svojich domovov.

Príbehy tých, čo utekajú pred vojnou, sú neraz mimoriadne tragické. Čo s vami robí počúvať ich?

Žiaľ, voči civilistom sa vo vojne používajú aj veci, ktoré sú proti ľudskosti. Človek sa musí obrniť, lebo keby si príbehy o tom, ako niekto zo dňa na deň prišiel o manžela, deti, domy, veľmi pripustil, tak túto činnosť nemôže robiť. Musíme k tomu pristupovať s veľkou pokorou. Vždy preto hovorím tým, ktorí nechcú pomáhať, že to nemusia robiť, ale nech aspoň neškodia a nehádžu polená pod nohy tým, ktorí to robiť chcú.

Združenie pomáha s bývaním a integráciou okrem cudzincov aj zraniteľným ľuďom zo Slovenska, ktorí stratili bývanie. Ako to všetko popri vlastnom podnikaní, ktoré vás živí, zvládate?

Na každého časom príde, že veci prehodnocuje, práca s  ľuďmi je všeobecne náročná. Tu to platí ešte viac, lebo nemáte klasický vzťah nadriadený – podriadený. Musíte premýšľať, čo povedať, ako riešiť veci s ubytovateľmi, inštitúciami. Treba mať nadhľad a vedieť správne zareagovať. Nie vždy sa to podarí, ale dobrý úmysel máme stále.

Dielo je do veľkej miery spojené s kňazom Petrom Brenkusom. Posúva vás spolupráca s ním aj v duchovnej oblasti?

Doteraz je pre mňa záhada, prečo práve ja som v tejto funkcii, veď nie som žiaden kresťanský vzor... Samozrejme, že Božiu pomoc pociťujem, bez nej by nebolo možné spracovať toľko negatívnych podnetov, ktoré sprevádzali odbúravanie strachu u ľudí pred irackými utečencami. Keby som sa spoliehal len na ľudské sily, určite by som sa zrútil, bol to enormný tlak.

Čo vás pri pomoci núdznym udržalo až doteraz?

Hlavne veta: Buďte milosrdní, lebo potrebujete milosrdenstvo. A bez toho, aby za tým bola nejaká vypočítavosť, tak viem, že aj ja budem na konci života Božie milosrdenstvo veľmi potrebovať. Keď je teda možnosť byť účastný na niečom dobrom, aj s vlastnými chybami a nedostatkami, tak sa snažím pre ľudí v núdzi urobiť, čo môžem.