Janíčko, je to v tvojich rukách

Vyžadovala si úloha koordinátora slávnosti blahorečenia Jána Havlíka popri organizačných zručnostiach aj dávku pokory?

Áno, slovo pokora počas príprav zaznievalo často. Človek si pri takýchto udalostiach uvedomí, že nie všetko zvládne sám bez pomoci iných a nie všetko bude dokonalé. Toto sprevádzalo mňa i celý organizačný tím. Nebolo to niečo, čo sme získali alebo vyhrali, ale vnímali sme to tak, že pracujeme na spoločnom diele a každý dá do toho to svoje.

Do organizácie bolo zapojených mnoho ľudí. Prebiehala komunikácia bez problémov?

Ako v každej sfére, ani pri slávnosti blahorečenia nebolo vždy všetko ideálne. Príprava trvala sedem mesiacov a bola veľmi intenzívna. Tí, ktorí sa na nej podieľali, to robili dobrovoľne, popri svojej práci.

Každý mal aj svoje povinnosti v rodine, zamestnaní či vo farnosti. Bol to mix rôznych ľudí: rehoľné sestry, kňazi, laici, ľudia z biznisu aj z umeleckej sféry. V deň blahorečenia bolo zapojených vyše 500 ľudí. Niekedy tak pochopiteľne vznikli nezhody pri riešení situácií. Vždy sa nájde niečo, čo by druhý urobil inak.

Vyskytli sa situácie, keď ste si museli zahryznúť do jazyka?

V posledných týždňoch príprav sme boli traja takí „hlavní“, ktorí boli v neustálom kolobehu, rozhodovali o veciach od rána do noci. V takejto situácii si už človek zahryzol do jazyka, keď na druhých videl, že majú toho dosť, sú už unavení, a že nie je možné všetko stíhať.