Jednoducho iba kňaz

V Cirkvi ste už zastávali mnoho rôznych pozícií. Ktorá vám je najbližšia?

Vždy som si najviac užíval pastoračnú prácu. To znamená práca s ľuďmi a menej administratívy. Venovať sa viac komunikácii a sviatostnej službe. Už počas štúdií a aj neskôr, ako profesor teológie, som využil každú možnosť práce vo farnostiach, najmä počas víkendov. Vždy som chcel byť jednoducho iba kňaz. Niekto, kto pracuje s ľuďmi a pre ľudí.

Čo vás prekvapilo najviac, keď ste sa stali kardinálom?

Asi samotná nominácia, keď 6. októbra pápež František prečítal moje meno na Námestí svätého Petra. Bol som úplne prekvapený, a to som tam ani nebol. Moji priatelia mi začali volať a gratulovať. Pýtal som sa ich, či si zo mňa robia žarty. Viete, väčšinou neočakávate, že sa stanete kardinálom. Bol to zvláštny pocit Božej lásky a prozreteľnosti.

Čo vás oslovuje na tejto službe?

Možnosť stretávať sa s novými ľuďmi a byť blízkym spolupracovníkom pápeža. Lev XIV. povedal, že kardináli a práca s nimi sú preňho veľmi dôležité. Je to pravda, pretože cítim, že ma počúva, keď sa s ním rozprávam.

Neviem, či tie informácie použije, ale vnímam, že mu na odozve kardinálov záleží. Cením si tiež, že mám možnosť zastupovať ho na rozličných miestach. Napríklad tento rok v júni som bol v Poľsku ako jeho oficiálny zástupca, pápežský legát. Je to najvyšší možný spôsob reprezentácie pápeža na slávnostiach a v prezentovaní jeho myšlienok ľuďom.

Myslíte si, že ľudia majú mylné predstavy o tom, čo to znamená byť kardinálom?

Je veľa rôznych typov kardinálov. Niektorí sú viac otvorení komunikácii, iní menej. Myslím si, že by sme mali ostať takí, akí sme boli predtým, ako sme sa stali kardinálmi. Ak bol niekto seriózny už predtým, ako sa stal kardinálom, bude taký aj potom. Ja by som rád ostal autentický a otvorený voči ľuďom a komunikácii.

Nie je pri tom všetkom náročné sústrediť sa na vnútorné prežívanie viery?

To je veľká pravda. Ale nie je to kvôli samotnej práci. Keď idem na isté miesta ako kardinál a som oblečený ako teraz – v kňazskom –, obyčajne nie sú nijaké problémy. Keď však ľudia vidia, že som v sutane, najmä červenej, tak chcú so mnou fotku, pretože je to niečo špeciálne. Na svete nie je veľa kardinálov a mnohí sú príliš ďaleko.

Často je preto mojím poslaním robiť si s ľuďmi fotky. A to je v poriadku, chápem to. Úlohu kardinála mám pre ľudí, nie pre seba. A ak je pre ľudí Cirkvi dôležité, aby mali fotku s kardinálom, v poriadku, urobíme fotku s kardinálom. Ale zaberie to dosť času.

Je to potom náročnejšie na plánovanie a musím si meniť denný rozvrh, aby som si naplánoval, kedy vôbec pôjdem domov, a mal čas na modlitbu, svätú omšu a všetko ostatné.

Ako sa snažíte oddychovať? Pri čom sa viete odreagovať?

Keď som bol mladší, pravidelne som sledoval futbal. Mal som ho veľmi rád. Teraz ma už veľmi nezaujíma, pretože je skôr o peniazoch. Už to nie je o schopnostiach hráčov, ale o tom, kto si kúpi tých najlepších hráčov. Malé tímy potom nikdy nič nemôžu dosiahnuť.

Rád však pozerám filmy a seriály na Netflixe. Najmä keď mám voľnejšiu sobotu. Vtedy si pozriem aj niekoľko častí naraz. A takisto rád trávim čas so svojím psom, zlatým retrieverom. Má dokonca dovolené byť v mojej kancelárii, kde má svoje miesto.

Cestovali ste do mnohých krajín. Máte niektorú obľúbenú?

Ťažko povedať, pretože každá krajina môže byť krásnym miestom. Či už sa to týka pekných scenérií, alebo ľudí. Ale nie každá krajina je dobre zorganizovaná, takže je náročné objaviť jej krásu.

Niekde človek musí riešiť veci, ktoré sú inde bežné. Napríklad na niektoré miesta si musí so sebou nosiť pitnú vodu, pretože tá tam nie je dostupná. V takýchto prípadoch si nemôžem užiť krásu krajiny, pretože celý čas myslím na ľudí, ktorí tam v takýchto podmienkach žijú.

Ja prídem na pár dní, no oni tam žijú stále. Pravda však je, že aj v najchudobnejších regiónoch sveta som vždy stretol veľa dobrých ľudí. A to je podstatné.

Čo si myslíte o Slovensku?

Slovensko mám veľmi rád, je odlišné ako Srbsko. Narodil som sa v jeho severnej časti, ktorá je veľmi rovinatá. Keď tam niekde vystúpite päť metrov, už ste na vrchole hory. A tu máte všade vysoké kopce a je to krásne!

Pamätám si Slovensko pred pádom komunistického Československa a musím povedať, že naozaj urobilo veľký krok vpred. A ľudia sú tu veľmi milí, a to hovorím ako človek, čo má maďarský pôvod. Vždy som sa pousmial na tom, že medzi Slovákmi a Maďarmi existuje napätie.

Hovoríte siedmimi jazykmi. V ktorom sa cítite najideálnejšie?

Modlím sa a počítam vždy v maďarčine. Je to môj materský jazyk, a tak mi to ostalo utkvené v pamäti. Existujú však jazyky, ktoré sú mimoriadne dobré na rôzne druhy práce.

Angličtina je dobrá na konverzáciu, komunikáciu na počítači alebo na sledovanie filmov. Slovanské jazyky zasa ponúkajú niečo iné. Napríklad ruština. Síce ju aktívne neovládam, dokážem ju čítať. Je to krásny jazyk a mám rád veľké romány od Dostojevského alebo Solženicyna.

Spomenuli ste niektorých autorov. Akú knihu by ste odporučili ľuďom prečítať?

Och, to je ťažké. Existujú rôzne osobnosti, rôzni spisovatelia a rôzne preferencie. Keď som chodil na strednú školu, rád som čítal drámy, staré grécke tragédie alebo hry od Shakespeara – nie v angličtine, ale v preklade. Shakespearovská angličtina je pre mňa hrozne ťažká.

Môžeme nájsť v literatúre aj duchovnú oporu?

Od svojich dvadsiatich piatich rokov som začal zbierať príbehy, ktoré využívam pri homíliách, duchovných cvičeniach a ďalších príhovoroch.

Mám veľmi rád príbehy rozprávkového typu od Hansa Christiana Andersena alebo od bratov Grimmovcov. Sú plné ľudskej múdrosti. Hoci ich nemôžete použiť na výskum či doktorát, dávajú vám pocit príslušnosti k ľudskej rodine. To je veľmi hlboké a inšpirujúce aj pre duchovný život.

Na Slovensko ste pricestovali pri príležitosti výročia založenia verbistov. Čo vás inšpiruje na spiritualite tejto rehole, ktorej ste aj vy členom?

Páči sa mi otvorenosť našej spoločnosti rozličným kultúram. Od prvých dní v reholi nás vedú k učeniu cudzích jazykov, aby sme tak lepšie chápali a vážili si iné kultúry. A tak napriek všetkým možným rozličnostiam boli otvorení pre každého človeka. Aj pre tých najslabších, najchudobnejších a ľudí, ktorí sú v núdzi.

Významnou súčasťou našej spirituality je, samozrejme, Biblia. Ako kňazi a duchovní Spoločnosti Božieho Slova vysvetľujeme a približujeme ľuďom Sväté písmo a to je veľmi dôležitá misia.

V rámci svojho odborného zamerania sa venujete aj kríze identity a strachu mladých. Čo by ste mladým dnešnej doby poradili?

Každý deň strávte o desať minút menej so smartfónom a o pol hodiny viac seďte spolu pri čaji alebo káve. Len tak sa rozprávajte – o Bohu, o svete a všetkom ostatnom.

Pokúste sa oslobodiť priestory stretnutia od digitálnych zariadení, pretože tie nám často berú pocit slobody pre ľudské vzťahy. Keď som bol mladý, nemali sme smartfóny a bolo to pravdepodobne jednoduchšie. Vždy sme mali témy na rozhovor. Alebo sme si len rozprávali vtipy.

Skúste sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sú vedľa vás, a nie s digitálnymi adresami niekde vo svete. Áno, nie je to jednoduché, aj ja používam smartfón a viem, že niekedy je ťažké sa od neho odtrhnúť. O moje profily na sociálnych sieťach sa starajú druhí, no niekedy sa idem pozrieť, čo sa tam deje.

Prezeranie príspevkov a videí mi vždy zoberie aspoň hodinu. Je to hrozné pokušenie tráviť s tým veľa času. Druhá vec, ktorú by mladí ľudia mali hľadať, je skúsenosť so životom v spoločenstve. Tam sa tvoria priateľstvá.

Môžete cez víkend zorganizovať spoločný výlet a ísť do hôr, napríklad do tých vašich krásnych veľhôr, alebo len tak zobrať bicykel a voziť sa po okolí. Ale nerobte to sami, robte to s ostatnými.

Máte nejaký odkaz pre ľudí na Slovensku?

Odporučil by som všetkým ľuďom, aby sa pozreli na svetlú stránku života. Britská kapela Pink Floyd nahrala pieseň Ibiza Bar či album Dark Side of the Moon, ktoré hovoria o tom, že existuje pohľad na svetlú stránku cesty a života.

Odporúčam ľuďom, aby robili to isté – aby sa snažili nájsť chvíle, ktoré ich naplnia radosťou a nádejou, a nie zúfalstvom, hnevom alebo pocitom straty kontaktu s realitou.

Je veľmi dôležité byť plný nádeje. V rodinnom živote, v súkromnom živote, aj v celej spoločnosti potrebujeme nádej, aby sme išli ďalej. Pretože nádej vám dáva silu ísť aj tam, kde nevidíte vždy správnu cestu. Nádej vám dáva pocit, že bude lepšie.