Jednota Cirkvi si vyžaduje jednotu liturgie

ŠTEFAN FÁBRY (1981) pochádza z Nitrianskeho Pravna, kňazskú vysviacku prijal v roku 2005 v Banskej Bystrici, pôsobí ako farár farnosti Žilina-Závodie. Je odborník na liturgiku a vysokoškolský pedagóg. Snímka: Ľubomír Bechný
V mnohých krajinách silnie polarizácia tradicionalisti verzus zástancovia pokroku. Vidíme to aj medzi kresťanmi. Aká je podľa vás cesta k novej jednote Cirkvi?
Extrémy nie sú dobré, pretože predstavujú radikálny pohľad na situáciu, ktorá nikdy nie je čierno-biela. Ak ide o liturgiu, postoj k veciam „starým a novým“ krásne vyjadril Druhý vatikánsky koncil.
Zdôraznil, že liturgiu tvorí jadro, ktoré sme prijali z Božieho ustanovenia a je nemenné, a potom ju tvoria časti, ktoré podliehajú zmene, zvlášť ak sa časom stali nezrozumiteľnými alebo nevhodnými (Sacrosanctum concilium 21).
Zároveň platí, že ak je liturgia živá, rastie spolu s Cirkvou, ktorá ju slávi. Osobne ma veľmi bolí, že sa liturgia stala názorovým „bojovým poľom“, na ktoré sa prenášajú rôzne pohľady na súčasnú Cirkev. Pretože ona je ten najsvätejší prostriedok Božej oslavy, ktorý nás musí zjednocovať.
Veď v spoločenstve Katolíckej cirkvi je vyše dvadsať cirkevných spoločenstiev, ktoré používajú rôzne liturgické ríty – spomeňme etiópsky, koptský, arménsky, maronitský, dva sýrske, grécky a rímsky –, ale žiaden z nich nás nerozdeľuje.
A zrazu sa objavila skupina rímskych katolíkov, ktorí úplne bezdôvodne zneužili poslednú liturgickú reformu, aby sa radikalizovali voči pápežovi, nutným zmenám v živote Cirkvi, voči modlitbe a prežívaniu liturgie ostatných.
Existovali už pred koncilom skupiny či spoločenstvá, ktoré volali po reforme liturgie?