K službe cez záväzok priateľstva

ZUZANA BOŠNÁKOVÁ (1986) je rodáčka z Trnavy, riaditeľka zariadenia pre seniorov a špecializovaného zariadenia Viventi, ktoré zriadila Bratislavská arcidiecéza. Venuje sa aj verejnej službe ako poslankyňa Trnavského samosprávneho kraja. Najviac si cení čas strávený s blízkymi ľuďmi, dobrou kávou či knihou a na cestách po Slovensku i po svete. Snímka: Barbora Kulláčová
Ťahalo vás to k službe druhým už odmlada?
Môj ocino slúžil ako primátor i viceprimátor na radnici v Trnave, takže verejná služba či pomoc niekomu inému boli súčasťou môjho života. Videla som, že sú ľudia, ktorí toho majú menej, preto túžba pomáhať vo mne prirodzene rástla.
Druhá podstatná vec pre službu je priateľstvo. Pre mňa bolo vždy niečím výnimočným, priateľstvo je totiž vzťah a do istej miery aj záväzok. Vnímam, že priatelia si majú vzájomne pomôcť.
Chodila som do jezuitského zboru Ježi v Trnave a tam sme mali veľkú partiu, s ktorou sme si vedeli pomôcť a podržať sa. V škole sme mali tiež dobré zázemie, niekedy som po vyučovaní sedávala so spolužiakmi a vysvetľovala im matematiku. Všetko to pre mňa bolo prirodzené.
Usilujete sa aj v zariadení Viventi vytvárať so seniormi priateľstvá?
Práve priateľstvo ma priviedlo k tejto práci, keďže so zástupkyňou Evou Šmidovou sme veľmi dobré kamarátky. Ona bola dobrovoľníčka v zariadení pre seniorov v Trnave a veľmi ju to k tej službe ťahalo.
Ja som skôr technickejší typ, takže neviem, či mám úplne vlohy na vytváranie vzťahu so staršími ľuďmi, ale občas som tam spoločne s ňou išla. A keď sme sa na to zariadenie pozerali, povedali sme si, že by sme rady založili niečo, čo bude trochu iné.
Neskôr nás oslovili, či by sme mohli predstaviť možnosť, ako rekonštruovanú budovu pripraviť na sociálne služby. Naše priateľstvo viedlo k tomu, že chceme niečo spraviť. A keďže tento človek je pre mňa opora, dobrý radca a aj sa za seba modlíme, tak z tohto vznikol tento projekt.
Moja zástupkyňa je srdce, ktoré vytvára vzťahy s klientmi, a ja zase ruky a rozum, ktorý dáva pozor na technickejšie veci. Aj ja sa však učím vzťahom so seniormi.
Keď už cítim, že administratívna práca presahuje mieru, tak idem ku klientom a začneme sa rozprávať. Zistila som, že sú veľmi vďační. Napríklad som tento rok bola v rámci jubilea v Ríme, kým oni tú šancu nemali, no chceli to tiež vidieť. Tak som im spravila prezentáciu, ukázala svoje fotky, povedala zážitky. Malo to veľký úspech.
Čo sa snažíte svojou službou ukázať okoliu?


