Každá chvíľa v živote má svoju hodnotu

Pápež František hovorí, že každý izmus je nebezpečný. Vy ste pre fašizmus prišli o otca. Kedy ste si naplno uvedomili hrôzu druhej svetovej vojny?
Neviem presne povedať kedy, bol to proces. Keď bolo po vojne, dosť dlho som si myslel, že sa možno vráti aj otec, lebo vtedy sa ľudia vracali z každého kúta sveta. Až neskôr vysvitlo, že sa to nestane.

Keď som mal asi 12-14 rokov, dostal som sa na školskom výlete do Osvienčimu. To, čo som videl, bolo strašné. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, čo sa stalo. Keď sme sa ako malí školáci učili dejiny, všeobecná zásada bola, že fašizmus je zlý, aj keď sme presne nerozumeli, čo všetko predstavuje.

Dnes už viem, v čom všetkom to je zlé, dokonca vidím, v čom všetkom sa to podobá na stalinizmus a komunizmus. Je jedno, aký je to izmus. Ani ja ich nemám rád. Určite sú aj izmy, ktoré sa dajú vydržať, ale teraz hovorím o tých, ktoré boli neľudské. Diktatúry majú navyše svoju ideológiu, že musíš robiť niečo, čo ti je proti srsti, čo nechceš, necítiš.

Okrem toho si treba uvedomiť hrôzu vojny ako takej, že dvaja ľudia na seba strieľajú. Aj ten, čo nikdy nechcel strieľať, musí, lebo bráni svoj život, rodinu, vlasť. To sú situácie, ktoré sú nečakané, nevyspytateľné a nedá sa na ne pripraviť.

Keď vášho otca zobralo gestapo, už nebola šanca, že by ho pustili?
Nie. Bývali sme v Prešove na rohu Metodovej a Slovenskej ulice. Moji rodičia tam mali obchod. Uhlopriečne cez križovatku bola nemecká komandatúra. Nemci si k nám chodili kupovať ceruzky. Otec ich poznal a myslel si, že sa mu nič nemôže stať, že sa ho nebude týkať prenasledovanie Židov. Za ženu mal predsa árijku, prestúpil na katolícku vieru a dal sa pokrstiť. No nakoniec sa mu to stalo, zatkli ho a vo väzení gestapa čakal na transport. V roku 1944 ho odviezli do Osvienčimu. Odtiaľ sa dostal do pracovného tábora v neďalekých Mysłowiciach, kde bol tri-štyri mesiace. Zomrel v decembri 1944, keď som mal rok. 

Čo bolo potom?
Mama sa zľakla a bála sa o mňa a sestru, že by sa aj nám mohlo niečo stať, keďže sme boli deti židovského otca. Zobrala nás do sirotinca v Kláštore pod Znievom, ktorý viedli rehoľné sestry. Potom sa vrátila do nášho obchodu v Prešove a predala všetko, čo sa dalo, aby mohla prísť za nami. V Kláštore pod Znievom si spolu s našou babkou našli podnájom, aby boli blízko nás, ale nechodili za nami. Trvalo to niekoľko mesiacov, do oslobodenia. 

Nič sa nedá vrátiť, nikdy to už nebude také, ako to bolo. Musíme ísť ďalej a zažívať nové veci. Čiže nesmútim za ničím a nechcem, aby sa niečo vrátilo. Poďme ďalej.

Mama vám o tom rozprávala?
Veľmi zriedka a veľmi málo, len keď som naliehal. Žili sme súčasný, aktuálny, plný život a nevenovali sme sa tejto histórii. Dnes často myslím na to, že som sa mal pýtať. Mohol som sa oveľa viac dozvedieť, ale vtedy som to nemal v hlave tak ako teraz. Preto stále radím mladým ľuďom: pýtajte sa svojich rodičov, lebo sa dozviete niečo, čo sa už neskôr nebude koho opýtať.

Keďže ste vyrastali bez otca, mama sa vám ho snažila nahradiť?
Mama bola mama, mal som ju veľmi rád. Či plnila otcovské funkcie, to neviem. Bola mama a bola dokonalá. Celá sa odovzdala deťom, teda mne a mojej o sedem rokov staršej sestre Kataríne. Žiaden iný muž po otcovi už v jej živote nebol. Dodnes je vo mne k mame pocit vďačnosti. Napriek tomu, že som nemal otca, mal som šťastné detstvo.

Vaša sestra ešte žije?
Nie, už zomrela, ale som rád, že aspoň sestra ešte videla moje štyri deti. Žiaľ, mama sa toho nedožila, aj keď som jej to veľmi chcel dopriať.

Čo zo svojho života by ste chceli ešte raz prežiť?
Ja sa nesťažujem, som spokojný, všetko, čo bolo, bolo dobré. Verím, že ešte budem môcť zažiť niečo pekné, takže sa nemusíme vracať dozadu. Pravda je, že nemám toľko fyzických síl a kondíciu ako mladý človek, ale s tým sa musím zmieriť. Robím a užívam si to, čo môžem. Nemám momenty, že by som chcel niečo prežiť znovu. Každá chvíľa v živote má svoju hodnotu. A tá hodnota je v čase aj vo veku. Čas a vek sú podobné, ale nie celkom zhodné termíny. Nič sa nedá vrátiť, nikdy to už nebude také, ako to bolo. Musíme ísť ďalej a zažívať nové veci, lebo už sme starší a všetko je inak. Čiže nesmútim za ničím a nechcem, aby sa niečo vrátilo. Poďme ďalej.

Máte široký akčný rádius, čo sa týka vzdelania. Študovali ste zememeračstvo, geodéziu, ekonomiku, žurnalistiku. V slovenskom rozhlase ste sa venovali vede a technike. Čo z toho dnes používate?
Hoci sa to nezdá, používam všetko, čo som sa naučil. Človek zbiera vedomosti v čase, keď chodí do škôl a študuje. Vtedy nevie, kedy ktorú vedomosť a v akej podobe bude potrebovať, do akej miery ju bude môcť využiť. Pravda je, že dnes už neviem pomaly z ničoho urobiť druhú odmocninu, ale na škole mi matematika celkom išla. I keď ju priamo nepotrebujem, azda bola na niečo dobrá. V určitom čase som si aspoň potrápil mozog. 

Z čoho vyplynuli všetky odborné veci, ktoré ste študovali?
Dôvod vzdelávania bol u mňa jednoduchý. Dosť dlho som nevedel, čím chcem byť a čo chcem robiť. Nemal som nič také prevládajúce, že by som si v osemnástich rokoch povedal, chcem robiť toto a toto. Určite som však nechcel ísť na vojenskú základnú službu, preto som sa po maturite na jedenásťročenke v Prešove prihlásil na dvojročnú zememeračskú priemyslovku v Košiciach.

Po jej skončení som mal už skoro dvadsať rokov. Aby som sa znovu vyhol vojenčine, išiel som na vysokú školu, ktorá bola logickým pokračovaním priemyslovky. Prijali ma na stavebnú fakultu, ale vybral som si zvláštny odbor - ekonomika a organizácia stavebnej výroby, lebo som nemal vzťah ku kresleniu a rysovaniu.

Keď som štúdium skončil, robil som všetko preto, aby som nemusel ísť do stavebníctva, teda aby som nemusel škodiť stavebníctvu (úsmev). Šťastie mi prialo, lebo ako absolvent technickej vysokej školy som mohol nastúpiť na miesto rozhlasového redaktora pre vedu a techniku. Popritom som dodatočne vyštudoval žurnalistiku, aby som bol kompatibilný s tým, čo sa v rozhlase vyžadovalo, aby som o tom vedel viac, lebo ma učil len život.

Ale pritom ste stále mali v hlave aj v srdci hudbu.
Keď som prišiel na vysokú školu, už som mal k hudbe veľmi blízko. Po skončení školy som sa nevrátil domov do Prešova, kde bola moja mama, ale ostal som v Bratislave. Bol som tu sám, ale snažil som sa uchytiť, lebo už som tu mal kamarátov muzikantov, ktorí rozmýšľali rovnako ako ja. Mali sme skupinu Blues five. Veril som, že hoci budem mať normálne zamestnanie, budem sa môcť amatérsky, teda vo voľnom čase, venovať hudbe.

Hrali ste aj v noci z 20. na 21. augusta 1968. Keď ste sa ráno zobudili a videli tanky v uliciach, čo to s vami urobilo?
Ráno som sa nemusel budiť, lebo vtedy som v noci asi ani nespal. Hrali sme s kapelou vo Véčku, to bol bratislavský vysokoškolský klub. Skončili sme okolo polnoci. Potom som utekal na internát na Bernoláčku. Bývalo tam veľa zahraničných študentov. Stretávali sme sa na recepcii, tam sa debatovalo a bolo vždy veľmi veselo. Zrazu prišiel Angličan, ktorý tam bol ubytovaný, a kričal: „Tanks, tanks tanks!“ Ale ja som nevedel, čo je to za slovo. Myslel som si, že hovorí thanks – ďakujem. Vtedy som prvýkrát počul, že aj po anglicky je tank to isté.

Keď sme vyšli von okolo jednej-druhej v noci, videli sme tanky na Steinerovej, dnes Krížnej, aj na Bernolákovej ulici. Ráno už boli tanky po celom meste, Bratislava bola obsadená a nastalo ťažké rozčarovanie, plač, nepochopenie, nedorozumenie, otázka: čo tu chcete? Nikto netušil, že je nejaký pozývací list. Chceli sme, aby nám dali pokoj, lebo my sme tu predsa nerobili kontrarevolúciu. No nedalo sa nič robiť, už tu boli a bol to ťažký zásah do psychiky. 

Čím ste žili pred augustom 1968?
Šesťdesiate roky som si veľmi užíval. Celé to oživenie a demokratizácia v spoločnosti išli každým dňom ďalej a ďalej. S nadšením sme čítali noviny, ktoré nás predtým vôbec nezaujímali, dokonca sme počúvali prejavy a boli sme zajedno. Odrazu sme boli všetci jednotní, lenže to nepomohlo. Takže to bolo veľmi smutné. Bola to veľká rana a doteraz myslím na dva veľké dátumy: rok 1968 a 1989.

Ako ste prežívali ten druhý dátum? 
Prvé novembrové dni museli byť úžasné. Žiaľ, nebol som tu, čo mi je ľúto. Hrali sme v zahraničí a do Bratislavy som prišiel až asi týždeň po 17. novembri. Samozrejme, ešte som zažil preplnené námestia, ale nebol som pritom od prvej chvíle, preto som si to nemohol vychutnať ako ostatní. Tomu, čo sa tu stalo, že sa celé obrovské komunistické mocnárstvo zrútilo, hovorím zázrak. Denne na to spomínam a uvedomujem si, že sme boli súčasťou niečoho, čo sme nepredpokladali. To, že sme slobodní, je zázrak.

Je dôležité žiť v slobode, v slobodnom svete?
Človek musí byť slobodný, lebo vtedy vidí pred sebou nový svet, nové možnosti. Dôležité však je, čo si so slobodou počne. Môžeme študovať, cestovať, vystupovať, robiť, čo chceme. Nie je to vždy jednoduché, lebo je veľká konkurencia a veľa možností. Preto sa musíme vedieť zorientovať. Ale môžeme všetko, lebo sme slobodní a to je najpodstatnejší fakt.

Nedávno vás v televízii uviedli do Siene slávy. Hovorí sa, že džez je hudba, ktorá pohltí celého človeka. Je to tak aj s vami?
Áno, ale džez je u mňa aj spôsob života, nazerania na veci, spôsob, ako sa správať v rôznych situáciách. Džez nás to učí, lebo má veľké možnosti improvizácie - človek musí byť pripravený na všetko a neostáva to len v hudbe. 

Aj na vašich albumoch sa odráža váš zmysel pre humor. Aký štýl humoru máte rád?
Mal som v živote to šťastie, že som sa zblížil s Milanom Lasicom, ktorý bol úplne geniálny textár. Od šesťdesiatych rokov reprezentoval niečo, čo spĺňalo moje kritériá na humor a na to, aby som sa zasmial.

Okrem Milasu Lasicu ste naspievali aj Milana Rúfusa.
Rúfus je trošku iná story. Cez kovid sa mi ozval skladateľ David Rotter, ktorý zhudobnil jednu-dve Rúfusove básne a poslal mi ich po Milanovi Lasicovi, či by som to nenaspieval. Povedal som, že rád. Jemu sa to zapáčilo, takže nakoniec vznikol celý album. David Rotter chcel, aby som aj recitoval. Skúsil som to a podľa neho to bolo dobré, takže som sa stal aj interpretom Rúfusových básní.