Každý, kto ho poznal, ním bol očarený

Máte k dispozícii niekoľko kníh, ktoré dával dokopy váš otec Anton, Jankov brat. Ale aj Jankov denník. Odkedy si ho viedol?

Začal s tým vo väzení, písal na papieriky od cigariet, ktoré boli podľa jeho slov iným na jed, ale jemu na písanie. Veľakrát mu ich zabavili, takže všetko vždy spisoval znovu a znovu. Tie, ktoré sa mu podarilo vziať si so sebou do civilu, tvoria asi tak desať, pätnásť strán. Či už sú to myšlienky, úvahy, alebo aj rady do života.

Píše sa v tom denníku aj niečo zo školských čias? Zaspomínal si aj na toto obdobie?

Zo školy ani nie, to potom spisoval môj otec. Spomína tam však, ako boli na priehrade mládeže, kde ich mali prevychovávať. Raz sa počas prednášky prednášajúci pýtal: „Vy, svätuškári, videl už niekto z vás živú dušu? Ja som lekár, a keď otvorím ľudské telo, vidím tam iba mozog, vnútornosti, ale dušu som ešte nikdy nevidel.“ Janko bol múdry, vždy nejako zareagoval, odpovedal, až raz prednášajúci povedal: „Už viac nebudem prednášať, už budete od tejto chvíle vy, o tom, že ľudská duša existuje.“ Takí boli bohoslovci podkutí, že prednášajúci nedokázali oponovať.

Vieme, že obaja, Janko i váš otec, sa rozhodli vstúpiť do seminára a študovať za kňazov. Vieme, čo ich k tomu viedlo?

Janko chcel odmalička veľmi študovať, ale nemal na to vhodné podmienky. Z  rodnej obce, z Duboviec, chodil do Holíča peši osem kilometrov tam aj späť. A potom aj do Skalice tam a späť. Cestou sa modlil, rozjímal. Bol pre štúdium zanietený a neskôr bola jeho motiváciou aj teta, otcova sestra, sestra Modesta, ktorá bola vtedy predstavená vincentínok. Mala na neho veľký vplyv, často sa stretávali a to ich oboch, Janka aj môjho otca, priviedlo k štúdiu za kňazov. V jednom Jankovom liste pre sestru Modestu bola napísaná aj takáto myšlienka: „Žitie v Božej prítomnosti je nielen veľké šťastie, ale aj dar. Prosím vás o spomienku, aby som dokázal byť neustále dieťa Božie. Plný trpezlivosti a odovzdanosti plniť vôľu Božiu, byť spokojný s tým, čo nám Boh pošle. S Božou mocou dokáže človek viac, ako si myslí.“

Písal v listoch aj niečo o tom, aké boli roky vo väzení? Čo všetko si museli pretrpieť?

Janko o tom nenapísal skoro nič, nikdy sa o tom nechcel veľmi zmieňovať. Ani vlastnému bratovi nepovedal všetko. Nechcel sa sťažovať, len v  nejakých náznakoch im niečo málo sprostredkoval. Ale napríklad, ak mu na niečo prišli, tak išiel na mesiac do korekcie. Boli to tri dni bez jedla, v malej miestnosti dva krát dva metre, bez postele. Zapísal si vtedy napríklad toto: „Z cely ma vyviedli len párkrát – na vyšetrovanie so zaviazanými očami. Nevidel som nič živé, iba štyri holé steny. Keď som sa vrátil medzi ľudí, trvalo mi dlho, kým som pochopil ich problémy.“ Svoje myšlienky si často písal aj v azbuke.

V Ruzyni podstúpil viackrát aj ťažké psychické a fyzické mučenie.

Keď bol Janko vo väzení v Ruzyni, robili na ňom rôzne pokusy. Dávali mu psychotropné lieky a pozorovali, ako sa bude chovať. Plus boli tam zabudované nejaké železné pláty, ktoré vydávali zvuky. Vtedy myslel, že už asi zošalie, po psychickej stránke to bolo na hrane. Nevedel už ani, čo je prítomnosť. Všetko toto predznamenal jeden jeho sen. Ešte ako bohoslovcovi sa mu snívalo, že je misionár – malí černoškovia v Afrike k nemu naťahovali ruky, ale on im nemohol dať chlieb, lebo mal ruky spútané okovami. To sa mu snívalo niekoľkokrát. Vždy to povedal aj bratovi Antonovi, ale on ho odbil, že je asi len unavený, zle sa vyspal a že má na to zabudnúť.

Váš otec s Jankom boli naraz v tom istom väzení. Stretli sa niekedy?

Spolu boli len na začiatku po zatknutí, potom ich rozdelili. Vo vyšetrovačke sa stretli len párkrát, keď ich viedli na vypočúvanie. Janko bol potom neskôr vo väzení s pátrom Srholcom a Vojtechom Krištínom, všetci boli v Jáchymove, no nie v tom istom baraku. Bolo to teda len o letmých pohľadoch.

Anton bol prepustený skôr ako Janko?

Môj otec Anton bol odsúdený na osem rokov, pretože mal vek blízky mladistvému. Janka odsúdili na jedenásť rokov, plus mu pridali jeden rok, pretože vo väzení vykonával „protištátnu činnosť“. Vykonával misie, učil a prevychovával väzňov. Tiež v baniach opisoval knihy, čo si neskôr svedkovia, ktorí vtedy žili, vážili, že to by nikto nedokázal. Janka sa netýkali ani amnestie v 60. rokoch, keď bol uvoľnený režim. Prepúšťali vtedy veľkých zločincov, ale on si ako politický väzeň musel odsedieť plných jedenásť rokov.

Vášmu otcovi tiež ponúkali eštebáci výhody za zradu?

Zavolali si ho, aby si vybral, na akú školu chce ísť študovať. Vraj akýkoľvek štát, že to vybavia. Opýtal sa ich, čo za to chcú. Chceli, aby im podával správy. On s tým, samozrejme, nesúhlasil. Ak by povedal áno, po nejakých štyroch rokoch by ho prepustili.

Zapísal si váš otec niečo o stretnutiach s Jankom vo väzení?

Spomína posledný rozhovor s ním, keď boli ešte v Jáchymove. Janko mu vtedy povedal: „Tonko, poviem ti niečo zo slov Jána Pavla II., ale len tak náznakovite. Keď prídeš do civilu, a to bude už čoskoro, nezabudni, aby si svoje telo dával ako živú a bohumilú obeť. Obnov si myseľ, aby si vedel, čo je dobré a bohumilé. Ak sa ti bude dariť, nebuď namyslený, ale konaj dobro, nebaž po peniazoch a bohatstve. Drž sa cností, chudoby a zdravého úsudku. Boh je veľký, treba sa len obzrieť, aby sme uvideli jeho veľkosť. Nehľadaj ho iba vtedy, keď ho budeš súrne potrebovať. Boh je stály a je tu vždy.“ Podobných myšlienok je v otcových zápiskoch viac. Za tie roky mal Janko dosť ťažkých fyzických aj psychických postihov, ale tešilo ho, že mohol znášať niečo pre Ježiša a obhajovať Božie pravdy.

Ako si Anton spomína na Janka ako na brata?

Spomína si na neho, ako na vodcovskú postavu. Keď bývali na dedine, chodieval von s partiou, a keď mu kázali, aby zanadával takú a onakú nadávku, on to zopakoval. Raz ho počula teta, sestra Modesta. Zavolala si ho, vykarhala ho a postavila pred obraz Panny Márie, aby sa díval, ako sa na neho pozerá. Ale on bol vtedy ešte neprispôsobivý (smiech). Bolo to pred prvým svätým prijímaním. No spoveď pred prvým svätým prijímaním ho zmenila, bol z neho iný človek. Možno zostal vodca, ale úplne iným spôsobom.

Janko Havlík je za všetko, čím si neskôr v živote prešiel, nazývaný mučeníkom vernosti. Ako to vnímate vy, jeho synovec?

Táto myšlienka vznikla už vo väzení, kde ho spoluväzni označovali za svätého muža. Vnímali ho ako hodného piedestálu mučeníctva a blahoslavenstva. Mne je to ťažké hodnotiť, ale keď sa začal samotný proces blahorečenia, s otcom sme zbierali výpovede, svedectvá a začali sa diať nejaké zázraky, napríklad uzdravenie mojej mamky, ktorého som bol svedkom. Tak som to všetko začal vnímať a viac si uvedomovať. Moja mamka už bola na prístrojoch, lekári jej nedávali šancu. Hovorili nám, že behom pár dní bude koniec. Každý deň sme sa chodili do kostola modliť. Jedného dňa sme prišli do nemocnice a moja mamka sedela na posteli, pri vedomí, zdravá. O týždeň na to tancovala na plese. Všetci vtedy hovorili o zázraku a lekári nechápali. Takýchto zázrakov, o ktorých viem a ktoré sa stali v mojej blízkosti, bolo viac.

Opíšete nám ešte Janka na základe kníh a rozprávania vášho otca?

Charakterizovala ho pevná vôľa a oddanosť. Napríklad aj povolaniu misionára, ktorým chcel byť odmalička. Sníval napríklad o Indii. Sám aj povedal, že sníval o misiách v ďalekých krajinách, ale jeho misie boli nakoniec v danej prítomnosti, vo väznici. Napokon, práve tam bolo veľa takých, ktorí potrebovali jeho pomoc, nemusel ani ďaleko cestovať. Misie si tak splnil v podobe, ktorú mu Boh predostrel, nie v takej, ktorú si vysníval. Ale tiež to bol človek pevných zásad, veselý a športovec. Kde bol on, bolo aj veľa ctiteľov Panny Mári.

Ako vnímate blahorečenie? To, že vo vašej rodine bude niekto patriť k blahoslaveným?

Je to pre mňa veľká slávnosť, som pri tom od začiatku. Keď sa v roku 2013 začal proces, nikto nevedel, ako dlho bude trvať. Teraz je to tu a je to pre nás posila v tom, že by sme sa mali priblížiť k Jankovej veľkosti. Vojtech Krištín napísal: „Janko je teraz určite v nebi. Všetko si už vytrpel na tejto zemi. Keď sa ukladám na odpočinok, keď vstávam či pracujem, stále ho mám pred sebou a pozorujem, na akú výšku sa Janko v duchovnom živote dostal a kde som ja.“ Vojtech si na Janka spomínal ako na dobrého chlapca, ktorý každému pomáhal. Milého, vzorného, vynikajúceho láskavou povahou. Takže každý, kto ho poznal, ním bol očarený.