Kde je vojna, tam je smrť

Prečo človek už od stvorenia dychtí po zabíjaní a vojne?

Súvisí to s  narušeným vzťahom k Bohu. Už prví ľudia zradili Božiu dôveru. Zlo, ktoré človek vpustí do svojho vnútra, sa potom bezbreho šíri. Dosvedčuje to aj nenávisť Kaina k Ábelovi a prvá bratovražda, pred ktorou Boh upozorňuje Kaina na hriech, hnev a žiadostivosť, Kain však nedokáže v sebe to zlo ovládnuť. Boh potom oznámi, že kto zabije Kaina, odnesie si sedemnásobnú pomstu. Následne Lamech, z Kainovho rodokmeňa, vyhlási, že ak mu niekto ublíži, vráti mu to až 77-krát. Tak vzniká lavína zla a pomsty, ktorá človeka zmätie.

Zaujímala starozákonných ľudí viac vojna a to, aby nepriateľa porazili a získali nadvládu, než pokoj a mier?

Hoci v slovenčine rozlišujeme slová pokoj a mier, mnohé jazyky majú pre obe skutočnosti jeden výraz. V  hebrejskom jazyku vyjadruje pokoj slovo šalom. Je prítomné i v pozdrave: „Pokoj s tebou.“ Tento pozdrav nájdeme na viacerých miestach Svätého písma. No šalom nevyjadruje iba neprítomnosť vojny. Vyjadruje integritu človeka, ale aj všeobecné blaho, lebo človek sa môže rozvíjať len vtedy, ak žije vo vnútornom i vonkajšom pokoji. Čo sa týka prístupu starovekých ľudí k vojne a násiliu, podľa biblických príbehov boli mocenské boje častou realitou. Napriek tomu každý človek hlboko túži po pokoji. Každý zápas sa musí skončiť, aby človek mohol žiť, lebo vojna je nepriateľka života. Kde je vojna, tam je smrť. Na rozvíjanie života potrebujeme pokoj, mier a integritu. Pokoj vždy prospieva životu.

Niektorí ľudia sa aj dnes zdravia slovom šalom. Patríte k nim?

Priamo tento pozdrav nepoužívam. Ale je krásny. Osobne ma fascinuje najmä na stránkach Nového zákona, keďže je to Ježišov veľkonočný pozdrav: „Pokoj vám.“ Pri týchto slovách si uvedomujem, že skutočný pokoj vychádza z daru, ktorý nám prináša Ježiš Kristus po svojom zmŕtvychvstaní. Jeho blízkosť a prítomnosť sú prameňom pokoja. Vďaka Ježišovi nachádzajú pokoj aj rozrušení apoštoli. Veľmi vzácne sú aj často zaznievajúce Božie slová: „Nebojte sa.“

Išlo aj v starovekých vojnách o právo silnejšieho, ktorý určoval podmienky mieru?

Táto skúsenosť sa tiahne celými dejinami. Aj Pán Ježiš hovorí o kráľovi, ktorý sa chystá do boja s iným kráľom, že najprv porozmýšľa o tom, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti dvadsiatim tisícom. Ak nie, vyšle posolstvo a prosí o podmienky mieru.

A slabší ustúpi?

Prakticky vždy to bolo tak, že slabší musel ustúpiť. Vidíme to aj v dejinách Izraela, ktorý neraz vyrokúval podmienky mieru, aby nepriateľské vojsko nezničilo krajinu, konkrétne mesto či dokonca samotný Jeruzalem. Medzi podmienky mieru definované zmluvami patrili hlavne poplatky mocnosti, ktorá získala nadvládu. Zmluvy mali zabezpečiť podmienky spolužitia medzi národmi a územnými celkami. Ako zásadnú však treba vnímať zmluvu, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom. Bola zmluvou, ktorá ľudu dávala dôstojnosť. Prostredníctvom nej Boh vyjadril túžbu prežívať vzťah k svojmu ľudu v pokoji, vo vzrastaní blaha.

Vedeli starozákonní ľudia dobre využiť čas pokoja?

Podnetný príklad ponúka kráľ Šalamún, ktorý postavil prvý Jeruzalemský chrám. Hoci to chcel urobiť už jeho otec, kráľ Dávid, Boh mu to neumožnil a zdôvodnil to tým, že ako kráľ viedol mnoho vojen a prelial veľa krvi. Túto výsadu dostal až Šalamún, ktorý niesol v mene vpísaný pokoj – šalom. Jeho meno totiž možno rozumieť aj ako mierumilovný. Čas pokoja za jeho kraľovania umožnil vzrast vzťahu k Bohu, rozvinutie náboženského rozmeru i postavenie chrámu.

Bol v novozákonnom svete väčší pokoj než v starozákonnom?

Zo Starého zákona môžeme mať dojem, že tam vojna nasleduje za vojnou, čo je z istého uhla pohľadu aj pravda, hoci každá vojna mala iný charakter. V Starom zákone sa spomínajú rôzne boje, no významnou skúsenosťou bolo vyslobodenie izraelského ľudu z Egypta. Mojžiš ani izraelský ľud nebojovali sami, lebo Boh ich viedol mocnou rukou. Izraeliti sa však potrebovali naučiť, že sa musia spoliehať iba na Pána, že víťazstvá nedosiahnu vlastnými schopnosťami. Jedným z príkladov je známy boj s Amalekom. Keď má Mojžiš zdvihnuté ruky, izraelskí bojovníci víťazia. No keď Mojžišovi ruky klesnú, Izrael stráca dominantnú pozíciu. Skúsenosť, že sa treba spoliehať iba na Boha, potvrdzuje aj Dávid, ktorý viedol mnohé vojny, aby stabilizoval svoje územie. Boh bol v týchto bojoch na jeho strane. No keď chce Dávid zrátať ľud, mať prehľad o vlastnej sile, Boh nechá naň dopadnúť trest, lebo podľahol pokušeniu a chcel sa spoliehať iba na ľudskú moc.

Takže Izrael bojuje v Božom mene?

Hoci sú starozákonné vojny často výbojné, vedú sa aj na obranu Boha. Perspektíva Svätého písma ukazuje, že boje Izraela sú v konečnom dôsledku bojom medzi Bohom a jeho nepriateľmi. Keď je Izrael na Božej strane, vedie Boží zápas, aby Boh bol oslávený. Možno bojovať iba s Bohom alebo proti Bohu. Posolstvo Starého zákona kladie do popredia presvedčenie, že Boh zničí zlo, ktoré je takpovediac personalizované v konkrétnych nepriateľoch.

V Novom zákone je však postoj k nepriateľom iný.

Už to nie je zápas, ktorý v  sebe nesie násilie. V Novom zákone sa napĺňa to, čo predpovedali proroci, osobitne Izaiáš. Napĺňa sa odveká túžba po Kniežati pokoja, teda aj po pokoji, ktorý nastane v mesiášskych časoch. Ježiš ukazuje nenásilnú cestu boja o pokoj. Celý jeho život poznamenáva atmosféra pokoja. Už anjeli pri jeho narodení zvelebujú Boha a hovoria: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Oznamujú pokoj a blaho, ktoré prichádza s Božím Synom. Myšlienka, ktorú Ježiš prináša, je stať sa nástrojom Božieho pokoja a vybrať sa cestou nenásilia.

Čo to znamená pre nás kresťanov?

Ak si zvolíme cestu zmierenia, získame vnútornú moc a porazíme zlo. Práve zmierenie a odpustenie sú zmenou perspektívy zápasu s nepriateľom, ktorú prináša Nový zákon. Ježiš však ide ešte ďalej a ponúka nám víťazstvo kríža, víťazstvo nad smrťou. Ale Ježišovo víťazstvo sa nedeje cestou násilia voči iným, ale vo vydaní a darovaní samého seba v poslušnosti a dôvere k Otcovi.

Takže súženia nás privádzajú k víťazstvu nad zlom?

V Zjavení apoštola Jána je špecifickým jazykom opísaný definitívny zápas medzi dobrom a zlom. Nie však v zmysle dualizmu, že by boli rovnocenné, lebo konečné víťazstvo patrí Bohu. Kresťanský pohľad spočíva v tom, že zápas je už vyhratý: Ježiš ho vyhral svojím víťazstvom nad smrťou na kríži a tí, čo ho nasledujú, čo mu patria, kresťania, sú pozvaní mať účasť na jeho víťazstve. Aj keď prechádzajú súženiami, už kráčajú k víťazstvu, ktoré získal Kristus. Tiež je dôležité všimnúť si, čo tvrdí jedno z Ježišových blahoslavenstiev: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“

Ježiš však hovorí aj to, že nepriniesol pokoj, ale rozdelenie.

Hovorí o rozdelení, dokonca medzi najbližšími. Nie je to o vojne, ale o zápase o vnútornú vernosť. Všetci sme pozvaní viesť boj proti zlu, lebo – a to vnímam ako posolstvo pre dnešok – každá vojna sa začína v srdci človeka. Ide o to, čomu umožníme vstúpiť do svojho vnútra. Buď budeme vo svojom vnútri živiť myšlienky nenávisti a vojny, alebo sa môžeme stať nástrojmi Božieho pokoja. Síce je tu riziko, že sa budeme často stretávať s neprijatím, ale to je práve cesta, ako byť soľou zeme a znamením pokoja, ktorý nám dáva Kristus. Aj keď ho nemôžeme nikomu vnútiť. To zažili aj prví kresťania.

Ako máme vnímať biblické slová – svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť, svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj?

Potrebujeme rátať s realitou vojny. Musíme však robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme žili čas pokoja. Keď nastane čas vojny, nesmieme strácať nádej a  dôveru, že Božie myšlienky sú myšlienkami pokoja. Keby sa každý človek rozhodol pre dobro, Božie kráľovstvo by na tomto svete bolo viditeľnejšie. Bolo by však naivné myslieť si, že každý človek sa rozhodne pre pokoj, lebo tajomstvo zla je stále prítomné. Otázka je, prečo si človek volí zlo a nie dobro. Ak hľadá v zle nejaké dobro, to je klam Zlého. Aj Ježiš hovorí, že nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú. My však máme byť prostredníkmi Božieho pokoja. Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme boli znamením pokoja. Stávame sa ním vždy, keď si volíme cestu rešpektu a úcty voči druhému.

Je modlitba v zápase proti zlu účinná zbraň?

Modlitba je najmä cesta transformácie nás samých, lebo nás premieňa, aby sme dokázali žiť Ježišovým spôsobom. Keď sa modlíme za konkrétnych ľudí a situácie, ukazujeme Pánovi, že nám záleží na danom človeku a že aj v našom obmedzenom ľudskom chápaní vidíme cestu dobra. Zároveň dávame priestor Božej vôli, ktorá je možno iná a vôbec nemusí byť v súlade s našimi predstavami.

Ktoré biblické verše o pokoji by ste odporúčali ako strelnú modlitbu?

Oslovuje ma napríklad Žalm 122, 6: „Pre Jeruzalem proste o pokoj: nech sú bezpeční, čo ťa milujú.“ Alebo Ježišove slová z rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri, ktoré opakujeme pri slávení Eucharistie: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam...“ (Jn 14, 27).

Ako nás Božie slovo formuje k dobru?

Predovšetkým nám ukazuje cestu pravdy, pokoja a porozumenia. Keď čítame biblické texty, ktoré dokumentujú množstvo vojen, bojov a zápasov, môžeme si uvedomiť, že Boh nás chce nimi varovať. Keby sme sa znovu vydali cestou násilia, viedlo by to k nášmu zničeniu a smrti.

Ako vnímate pápežovo opakované volanie po pokoji?

Hoci to často vyzerá, že búcha na zatvorené dvere sŕdc tých, ktorí by mohli zmeniť situáciu, pre mnohých sú jeho slová povzbudením. Nevzdáva sa a  naďalej chce byť hlasom pokoja v tomto svete. My sme často znechutení, keď nedosiahneme to, čo chceme, a tak len mávneme rukou, že to nemá význam. Ale vytrvalosť Svätého Otca, ktorú čerpá z viery a zo vzťahu s Kristom, nás môže inšpirovať, aby sme ani my neprestávali vyzývať na pokoj, hoci nevidíme bezprostredný výsledok. Boh koná neviditeľným spôsobom, preto budeme možno až vo večnosti žasnúť, čo všetko Boh dokázal vo chvíľach, keď sme nevideli bezprostredné ovocie nášho úsilia.