Keď človek vidí, že v tom nie je sám

Ako vnímate kvalitu svojho života deväť rokov po tretej transplantácii obličky?

Človeka obmedzuje každá choroba. Zvyčajne vnímame fyzické obmedzenia, ale sú tu aj vzťahy s ľuďmi a vnútorné zápasy. Aj pri ochorení obličiek a hlavne pri hemodialýze sú bežné veci zrazu náročnejšie.

Chodil som na hemodialýzu trikrát do týždňa na päť hodín, nedá sa to vynechať. Je to veľký zásah do organizmu.

Občas sa pýtam sám seba, ako som to mohol zvládnuť, keď som počas štúdia chodil na hemodialýzu o šiestej či ôsmej večer, do seminára som sa vracal okolo jednej v noci a ráno som vstával do školy.

Museli ste si odrieknuť aj obľúbené jedlo?

Mám veľmi rád paradajky a paradajkovú polievku, ale nemohol som ich jesť kvôli draslíku a tekutinám, aby som nepresiahol svoj limit. Stále som bol na diéte.

Ešte potrebujete hemodialýzu?

Dnes už nie. To, že som dostal obličku, ktorú moje telo prijalo, mi uľahčilo život práve v týchto veciach. Môžem jesť aj piť všetko a nie som časovo ani pohybovo obmedzený.

Môžete si teraz dopriať aj tú paradajkovú polievku?

Áno, ale všetko s mierou. Transplantácia nie je rutinný zákrok, je to veľmi náročná, aj keď dnes už bežná operácia. Chodím pravidelne na kontroly a užívam imunosupresíva, aby moje telo neodvrhlo obličku.

Je to podobné, ako keď sa vám zadrie do prsta trieska. Telo bojuje proti cudziemu predmetu a snaží sa ho vypudiť von alebo nejako zlikvidovať. Tak je to aj pri obličke od cudzieho človeka.

Aké ťažkosti ste mali, keď vám zlyhala prvá oblička?