Klamstvo vedie k rozkolu so sebou

Čo je klamstvo?

Filozoficky najpresnejšia sa mi zdá definícia sv. Tomáša Akvinského, ktorá hovorí, že klamstvo znamená tvrdiť opak toho, čo má človek v mysli. Pričom tvrdiť niečo môžem nielen slovom, ale aj skutkom či gestom.

Klamem vtedy, keď slovom alebo skutkom tvrdím niečo, o čom som presvedčený, že to nie je pravda. K tejto definícii treba pridať dve poznámky. Po prvé, veľakrát, keď niečo hovoríme alebo vykonávame, nemáme za cieľ niečo tvrdiť.

Napríklad ak herec vo svojej replike povie „táto budova horí“, nikto nezačne utekať von zo sály. V tomto kontexte nejde o tvrdenie, pretože všetci účastníci predpokladajú, že sa nič tvrdiť nebude.

Po druhé, z definície, ktorú uvádzam, tiež vyplýva, že aj tvrdenie faktickej nepravdy nemusí byť nevyhnutne klamstvom.

Ak tvrdím, že zem je plochá doska a som o tom naozaj presvedčený, neklamem, ale tvrdím faktickú nepravdu. V slovenčine by sme aj takému človeku povedali: „to je klamstvo“. Nie je to však presné, skutkom klamstva by to bolo, iba ak by si ten dotyčný v skutočnosti myslel, že zem je guľatá.

Je klamstvo vždy zlé?

Áno, hoci treba povedať, že medzi katolíckymi mysliteľmi dnes ani v minulosti na to neexistuje jednoznačný názor. Ja však zastávam názor, že klamstvo je vždy zlé. Argument, ktorý považujem za najpresvedčivejší, tvrdí, že pri každom klamstve nastáva dezintegrácia ľudskej bytosti.

To je základné zlo, ktoré sa deje vždy, keď urobíme tento typ skutku. Keď tvrdíme niečo, o čom v mysli vieme, že nie je pravda, tak sa dezintegrujeme. Vytvárame akoby rozkol medzi svojím vonkajším ja – teda tým, čo tvrdíme navonok – a svojím vnútorným ja.