Kňazi majú byť nadšení a pripravení na prekvapenia od Boha

Z tmy vychádzame na svetlo. Túto nádej treba mať, keď prichádzajú ťažkosti, povzbudzuje apoštolský nuncius NICOLA GIRASOLI (66). Zhovárali sme sa o aktuálnych výzvach kňazstva a Cirkvi.
Ivan Šulík 02.06.2024
Kňazi majú byť nadšení a pripravení na prekvapenia od Boha

Apoštolský nuncius na Slovensku Nicola Girasoli pri prvej svätej omši 24. augusta 2022 v bratislavskom Dóme svätého Martina. Snímka: Erika Litváková

Kňazom ste už viac ako 40 rokov. Čo je teda kňazstvo?

Už Druhý vatikánsky koncil hovoril o realite a podstate kňazstva zakoreneného v  krste. Všeobecné kňazstvo prináleží celému Božiemu ľudu. Služobné kňazstvo je totálna patričnosť Pánovi, voľba na základe povolania, ktorým Boh volá k tejto službe. Ministeriálne kňazstvo je teda kňazstvo služby Božiemu ľudu.

Aká bola vaša cesta ku kňazstvu? Ako sa zrodilo povolanie vo vašom srdci?

Ako u mnohých iných kňazov bola na začiatku príkladná postava nášho farára. Bol som dieťa, ktoré sa narodilo vo veľmi kresťanskej rodine, veľmi katolíckej, v realite, aká bola na juhu Talianska. V regióne Bari sa žila viera v rodinách – preto sme chodili do kostola už od detstva. V našom farárovi, ktorý sa volal Michele Montaruli, teraz je už v nebi, sme videli postavu farára, ktorý bol často s mladými, veľa nám rozprával o svätom Jánovi Boscovi, a takto vo mne vzbudzoval povolanie. Povedal som si, že ho chcem napodobňovať v službe ľuďom. V službe. Už ako chlapca ma priťahovala postava kňaza. A teda? Viedlo ma to vstúpiť do seminára, kde som prešiel formáciou. No povedal by som, že moje povolanie sa zrodilo predovšetkým v rodine, v silnej viere rodičov. Aj sestru mám rehoľníčku, patrí k Dcéram Márie, Pomocnice kresťanov. Vďaka farnosti a farárovi sme si uvedomili, že nás Pán volá.

Čo je ešte dôležité, aby sa u dieťaťa zrodilo duchovné povolanie?

Vždy je podstatné svedectvo. Dospievajúci človek hľadá vzory. Žiaľ, súčasná spoločnosť žije na sociálnych sieťach, kde sa ako vzory predkladajú napodobneniny, nie autentické osoby, teda to, ako človek, v tomto prípade kňaz, žije. Ale mladého, dospievajúceho človeka môže pritiahnuť práve autentickosť. Preto sa aj ja vždy usilujem dávať radosť a nadšenie. Lebo smutní, problematickí kňazi nám nesprostredkúvajú veľkú nádej. Pretože niekto si povie, že nechce byť ako oni. Chce byť otvorený a to je veľmi dôležité. Preto je potrebné, aby tí, ktorí formujú seminaristov, teda pedagógovia, ale predovšetkým rektori, špirituáli, formátori boli vzormi. Aby boli radostní, a tak svedčili o kňazstve. Aby povzbudzovali, napomáhali dozrievanie povolania, a nie aby druhých odrádzali. S radosťou a pokorou navštevujem kňazské semináre na Slovensku, ako som to robil aj v iných krajinách – napríklad v Peru či Karibiku –, lebo úloha ľudí a svedectiev je veľmi dôležitá. Aj svätý Ján Pavol II. hovoril, že v seminároch potrebujeme svedkov, nielen učiteľov, ktorých máme veľa.

Aký rozdiel vidíte medzi kňazmi z minulosti a dnešnými?

Dosť veľký. Všetko sa zmenilo. Ja som kňaz z  minulosti, lebo ma 15. júna 1980 vysviacal ešte Ján Pavol II., dnes už svätý. Čoskoro dovŕšim 44 rokov kňazstva, ktoré som prežíval veľmi rád, s veľkou radosťou a nadšením. Ale minulí a dnešní kňazi, to sú dve úplne odlišné skutočnosti. Naša formácia spočívala predovšetkým v čítaní, nejestvovala virtuálna komunikácia. Čítali sme, počúvali prednášky pedagógov alebo kázne duchovných otcov. V našich seminároch, ale možno aj tu, boli odporúčanou literatúrou texty svätého Jána Máriu Vianneya, pretože všetci sa pripravovali na službu vo farnosti. Ako často hovorím, bola to skôr statická formácia. Dnes je formácia dynamická, totálne odlišná. Vstupujú do nej mnohé skutočnosti, formačný aspekt sa integruje s osobnými prvkami a každý ich zachytáva na sociálnych sieťach. Táto dynamická realita prináša na jednej strane obohatenie, pretože sa človek otvára vízii, otvára si myseľ, nenachádza sa už v statickej realite, dobre usporiadanej, správnej, disciplinovanej. Ale na druhej strane nesie so sebou riziká, lebo zachytáva aj pomýlené orientácie, vedúce k utvoreniu nereálnej, virtuálnej predstavy o kňazstve.

Bolo by potrebné zhodnotiť tento dynamický aspekt formácie?

Povedal by som skôr, že je potrebné integrovať ho do formácie s jasnou orientáciou, pretože stále hovoríme o mladých, ktorí sa práve formujú a potrebujú vedieť, ako tečie rieka a kam smeruje, inak sa môžu stratiť. Teda statika i dynamika. Robím takéto rozlíšenie a hovorím o tom pri svojich návštevách v seminároch.


Nuncius Girasoli bol 21. októbra 2023 spolusvätiteľom spišského biskupa Františka Trstenského. Snímka: Človek a Viera/Samuel Hvizdoš

Aké by mali byť charakteristiky, atribúty dnešného kňaza?

Nuž, pápež František o tom veľa písal a počas takmer jedenástich rokov svojho pontifikátu nám poskytol aj ideu kňazstva, pevne zakorenenú už v koncile, ktorú vo svojom magistériu rozvinul. Možno ju zhrnúť do jednej vety, že kňaz je povolaný slúžiť. Preto základnou charakteristikou dnešného kňaza je služba. Ale pápež František nám dáva pochopiť, čo to znamená konkrétne. Keď sa vrátime na začiatok vašej otázky, z tradičnej teológie vieme, že kňaz je alter Christus. Za pontifikátu pápeža Františka sa toto napodobňovanie tlmočí ako rozmer služby Božiemu ľudu. Činnosť ministeriálneho kňazstva je v podstate činnosť služby, nie je to rozmer autority. Pretože autorita v Cirkvi sa líši od autority v civilnom svete a vyjadruje sa práve službou. Autorita sa preto chápe aj ako pokora. A čo sa dnes predovšetkým žiada od kňazov, najmä od mladých? Povedal by som, že musia byť na sto percent disponibilní. Kňazstvo je služba na plný úväzok, bez úradných hodín. Skutočnosť, že sme k dispozícii od – do, ma trocha vyrušuje. Keď vo farnostiach vidím, že farský úrad je otvorený od 10.50 alebo od 14.50, znamená to odmeriavať službu. Alebo že v pondelok sa neslúži omša, lebo je oddychový deň? Našťastie na Slovensku sa to nedeje, ale v mnohých krajinách áno. Pápež hovorí, pozor, služba na prvom mieste znamená byť k dispozícii bez úradných hodín, dokázať sa zrieknuť svojho programu. Veď som kňaz v službe, program si nerobím ja, robí mi ho Boží ľud. Dôležité je vedieť sa zrieknuť svojich plánov. To treba vo formácii seminaristom, diakonom a mladým kňazom vštepovať, pretože je veľmi dôležité dať im na vedomie, že môj program nemá byť fixný. Keď som prišiel na Slovensko a navštevoval som rôzne autority, kládli mi tú istú otázku: Excelencia, aké tu máte plány, aký je váš program? Odpovedal som, že mojím programom je evanjelium. Náš program, či kňaza, alebo biskupa, robí Boží ľud.

Takže takto formujete nielen mladých kňazov?

Jestvujú v kňazstve tri také obdobia: obdobie mladosti, etapa zrelosti a potom fáza múdrosti. Druhé obdobie u kňazov, ktorí prekročili obdobie prvých desiatich rokov po vysviacke, je mimoriadne dôležité i náročné. Aj v tomto období však majú byť pripravení na prekvapenia od Boha, na nepredvídané situácie, na zmeny programu, ktoré niekedy môžu vyvolať trpkosť. Niekto sa má dobre vo farnosti, v úrade, je to krásne, pohodlné. Potom zrazu príde menovanie, ktoré sa mu nepáči, a zostane znepokojený, nespokojný, dokonca pošle farníkov, aby povedali biskupovi, nech ho ponechá, kde je. Služba ale znamená aj to, že všetko nemusí ísť tak, ako chceme.

Čo chce pápež František povedať vetou, že kňaz by mal páchnuť po ovciach?

Táto veta je známa všetkým, čo poznali pápeža Františka ešte ako arcibiskupa v Buenos Aires. Často ju opakoval v homíliách na Zelený štvrtok. Kardinál Bergoglio, ako napokon aj dnešný pápež František, mal vždy krátke homílie. Povedal dve-tri myšlienky, ale človeku zostali v pamäti navždy. Táto veta znamená, že pastier má byť uprostred druhých. Vtedy berie na seba túžby, nádeje, utrpenia, radosti ľudu, ktorý sprevádza, keď kráča spolu s ním. Ten pach po ovciach znamená kráčať spolu, byť spolu, zdržovať sa v stáde. O to ide. Keď si medzi ovcami, naberieš ich pach. Niekedy je to dobrá vôňa, inokedy zlá. V Cirkvi sú časté dve situácie – kňaz stojí vpredu, aby rozkazoval, alebo vzadu, aby poháňal. No idea znie kráčať spolu, čo ale neznamená kráčať rovnako – každý má svoje charizmy, pohybuje sa vlastným rytmom. Pach oviec teda znamená kráčať spolu, kráčať ako ľud. Kňaz sa musí zdržiavať v strede, hoci niekedy musí byť aj vpredu, aby viedol, alebo vzadu, aby poháňal, pretože je zle, ak sa stádo nehýbe. Keď Ježiš rozprával o Božom ľude, vždy hovoril o stáde. Sú to známe podobenstvá z Jánovho evanjelia, ktoré boli v tej dobe viditeľnejšie, ale ani dnes to nie je inak. Musíme kráčať spolu, lebo tak môžeme počúvať, komunikovať a navzájom si pomáhať.

Kňaz má páchnuť po ovciach, lebo pastier má byť uprostred druhých. Vtedy berie na seba túžby, nádeje, utrpenia, radosti ľudu, ktorý sprevádza, keď kráča spolu s ním.

Na túto myšlienku nadväzuje v kontexte učenia pápeža Františka ďalšia otázka – aká by teda mala byť dnešná Cirkev?

Cirkev by mala ohlasovať radostnú zvesť vychádzaním na periférie. Tak nás to učí pápež František v mnohých dokumentoch, encyklikách aj apoštolských exhortáciách a učí nás to tak aj samotné evanjelium. A Cirkev, ktorá ohlasuje, je Cirkev, ktorá sa stavia do služieb ľudstva. Cirkev, ktorá je inkluzívna, ktorá do seba pojíma, nevylučuje. Je to Cirkev, v ktorej majú všetci svoje miesto, lebo aj Otec s nami takto zaobchádza, ako nám často pápež František pripomína. Boh s nami nezaobchádza ako so sluhami, ale ako so synmi. Sme jeho synovia. Zjavne to znamená, že máme skôr všetkých sprevádzať než rozkazovať, zachovávajúc pritom tradíciu a stabilitu viery. No Cirkev, ktorá sa dáva do služby ľudstvu, je Cirkev, ktorá počúva. Je to veľmi dôležité. Nemá byť Cirkvou autoreferenčnou, hoci sa to, žiaľ, stáva. Musíme mať naozaj ducha služby a ohlasovaním evanjelia hovoriť, že Ježiš je odpoveď na všetky aktuálne problémy, že riešenie je možné v duchu univerzálneho bratstva. Buď sa zachránime všetci, alebo budeme zničení všetci.

Aké sú najväčšie výzvy pre kňazov, ktorí dnes prichádzajú pracovať do Pánovej vinice?

Pozrite, je pravda, že kňazská služba dnes nie je primerane pochopená a ocenená. Voľakedy, pred štyridsiatimi-päťdesiatimi rokmi nás spoločnosť prijímala a videla v nás osoby, ktoré si zvolili Pána. Dnes je kňazská služba oveľa ťažšia, prúd je obrátený proti nám, nejdeme s prúdom ako voľakedy. Je preto dôležité mať veľkú vieru, lebo existuje vážne riziko, že keď nevidíme dosť ovocia, dáme sa odradiť. Ako je to v epizóde z evanjelia, namáhame sa a pracujeme celú noc, a ráno treba znova spustiť siete, lebo vidíme, že výsledky nie sú ako kedysi. Tento fakt môže vzbudiť túžbu nechať to tak, smútiť, pýtať sa, čo z toho. Prvá výzva preto je mať veľkú dôveru, veľkú nádej, ako to hovorí Ježiš v evanjeliu: aj keď ste pracovali a nechytili ste ani jednu rybu, znova spustite siete, ak ste opravdiví... Teda v prvom rade toto, a po druhé, treba postupovať v súlade so spoločnosťou. Znamená to, že nemožno hovoriť rečou, ktorej spoločnosť nerozumie a neprijíma ju. Toto je ďalšia téma. Je to aj problém, ktorý naši kňazi musia pochopiť, a to, že to nie sme my, čo niečo určujú a požadujú. Cirkev nič neukladá, nenariaďuje, ale v istej chvíli predkladá niečo ako návrh, ponúka. Sekularizovaný svet – v ktorom sa už neodohráva boj proti náboženstvu, ale snaha odstaviť náboženstvá do kúta, oddeliť ich a povedať: pozrite sa, náboženstvo nás nezaujíma – je veľkou výzvou. Ako priviesť náboženstvo z periférií späť do centra? Je tu len jedno svedectvo: vytvoriť autentické spoločenstvá, komunity, ktoré môžu priťahovať, a nie odpudzovať. Takto žiť, to je základ.

Mohli by sme si niečo povedať o nástrahách kňazskej služby ako svetskosť a klerikalizmus?

Pápež František hovorí, že najväčšie nebezpečenstvo pre kňazov dnešnej Cirkvi je svetskosť. V známom liste kléru Rímskej diecézy upozornil na myšlienku veľkého teológa Henriho de Lubac v knihe Meditazioni sulla Chiesa, že svetskosť je riziko, hriech a najväčšie nebezpečenstvo. Čo je duchovná svetskosť? Pápež to ako rímsky biskup v spomenutom liste vysvetľuje veľmi dobre: svetskosť je, keď stratím rozmer služby a do centra postavím seba samého. Byť autoreferenčný je veľmi vážne nebezpečenstvo. A čo znamená klerikalizmus? Živím seba, nie Boží ľud. Vytvorím si realitu, v ktorej sa cítim dobre a všetko si zdôvodním aj vo svetle evanjelia. Nerobím síce nič zlé, ale som odtrhnutý od reality. Evanjelium hovorí o autentickej službe, no ja si vytvorím veľmi egoistickú predstavu o živote. Áno, veľa slúžim, ale sú to tí druhí, ktorí ma musia vyhľadať. Preto pápež František hovorí o vychádzaní, lebo vidí, že je to veľmi silný problém Cirkvi. Svetskosť slúži mojim záujmom, mojim potrebám, môjmu programu. Služba je niečo úplne iné než uzavreté prostredie, v ktorom sa oddeľujem od spoločnosti a spoločnosť sa mi odcudzuje, pretože ma už nevyhľadáva. Nie je to ako predtým, keď ľudia ešte prichádzali. Nastúpila zameranosť na seba samého a oddelila nás. Svetskosť je teda veľmi vážne riziko. Vzďaľuje nás od evanjeliového ducha a vytvára surogát Cirkvi, v ktorej ide zdanlivo všetko dobre, ale už nie je autentická, lebo sa z nej vytráca základný rozmer – služba. Svetskosť sa do nás dostáva v  podobe meštiackeho života, v ktorom viac-menej uspokojujeme všetky svoje potreby, ako ich uspokojujú rôzni civilní zamestnanci. Tým sa  vraciame na začiatok, kde sme hovorili, že slúžiť musíme na sto percent, inak sa staneme svetskými. Vyžehlený ornát, habit, upravená alba, vzhľad tak platí viac než úsmev osobe v núdzi alebo človeku, ktorý potrebuje našu pozornosť. A prečo sa niekto postupne uzavrie do svojho sveta a nevidí potreby druhých, ale iba svoje? Hovorí o tom pápež František v Liste kňazom Rímskej diecézy z 5. augusta 2023.

Svetskosť je, keď stratím rozmer služby a do centra postavím seba samého. A čo znamená klerikalizmus? Živím seba, nie Boží ľud.

Neodrádza dnes mladých ľudí od kňazstva aj celibát?

Dokument Druhého vatikánskeho koncilu o kňazstve Presbyterorum ordinis č. 16 vyzýva kňazov, aby si vážili vzácny dar celibátu. V Katolíckej cirkvi latinského obradu je teda celibát dar spojený s odpoveďou na povolanie prijaté od Pána. Dobre vieme – ako pripomína samotný koncilový dokument –, že celibát nie je vyžadovaný samotnou povahou kňazstva, ako to jasne vyplýva z praxe prvotnej Cirkvi a tradície východných cirkví. Tisícročná tradícia Cirkvi latinského obradu o celibáte kňazov však zdôrazňuje, akú veľkú hodnotu má tento „vzácny dar“ pri vykonávaní pastoračnej a kňazskej služby, pretože uľahčuje priľnutie ku Kristovi. Kňazi sa svojej službe slobodnejšie venujú, jej prostredníctvom slúžia Bohu a ľudstvu a sú pripravení prijať širšie otcovstvo v Kristovi. Celibát teda vôbec nie je prekážka, ale slobodne zvolený dar, ktorý však treba udržiavať živý – preto sa kňazské sľuby obnovujú každý rok počas svätej omše svätenia olejov na Zelený štvrtok – a ktorý má byť prežívaný s veľkodušnosťou a postojom úplnej dispozície pre Boží ľud. Je preto potrebné, aby aj cirkevné spoločenstvo, ako aj samotní kňazi žili celibát v rozmere úplnej otvorenosti službe Božiemu ľudu.

Aké posolstvo by ste chceli zanechať novokňazom a ľuďom, ktorí ich prijímajú?

Buďte nadšení. To je základ. Dostávate sa ku kňazstvu po toľkých rokoch formácie, po toľkých rokoch štúdia. Je to teda cieľ, ale je to i začiatok a začínať treba s nadšením. Zo strany Božieho ľudu treba prijať mladých kňazov s otvoreným náručím. Nie sú to dokonalí ľudia. Kňazi nie sú dokonalí. Treba preto oceniť dobro, ktoré je v nich, a nepozastavovať sa nad ich obmedzeniami. Treba ich na ceste úprimne sprevádzať, najmä na začiatku. Dať im pocítiť, že si uvedomujú túto radosť a toto nadšenie.

Čo ešte je okrem nadšenia dôležité?

Nádej. Veľa som nedávno kázal o nádeji, bolo to na jednej konferencii pre mladých v Banskej Bystrici. Na nádeji veľmi nástojil aj pápež František počas Svetových dní mládeže v Lisabone. Vo svojom posolstve citoval známu báseň Charla Péguyho o nádeji. Nádej je veľmi dôležitá, lebo nás zachraňuje. Povedali sme, že nebezpečenstvá a ťažkosti sú stále prítomné, no my musíme vidieť svetlo. Z tmy vychádzame na svetlo. Akákoľvek ťažká môže situácia byť, známy žalm hovorí, že Pán je moje svetlo a moja spása, tak koho sa mám báť? Keď ako kňazi prechádzame temnými chvíľami, máme nádej, že Pán je stále s nami, že nikdy nie sme sami. Ak trpím, Pán trpí so mnou. Túto nádej treba mať, keď prichádzajú ťažkosti. Inak je veľmi ľahké uzavrieť sa do utrpenia. Chcel by som, aby aj rôzne autority – biskupi, farári aj kapláni – vždy pozerali na dobro, ktoré v človeku je, a to aj vtedy, keď musia riešiť ťažké situácie. Aby dávali nádej a nešírili strach: zavolala ma autorita, ktovie, čo mi chce povedať... Mňa osobne viedla nádej po celý život. Nádej nám dáva radosť. Viera bez nádeje sa stáva trochu prázdnou.

NICOLA GIRASOLI (1957)
prijal kňazskú vysviacku 15. júna 1980, získal doktorát kánonického práva, do diplomatic - kých služieb Svätej stolice vstúpil 1. mája 1985, pôsobil na pápežských zastupiteľstvách v Indonézii a Austrálii, na Apoštolských nunciatúrach v Maďarsku, Belgicku, USA, Argentíne, Karibských ostrovoch a Peru. Od júna 2022 je apoštolským nunciom na Slovensku a doyenom diplomatického zboru.