Kvalitné veci pretrvajú

Päť rokov ste boli šéfredaktor Katolíckych novín, dvanásť rokov riaditeľ Spolku svätého Vojtecha. Ako hodnotíte túto etapu svojho života?

Moju prácu musia ohodnotiť iní, lebo človek nikdy nie je dosť objektívny, ak má hodnotiť sám seba a nie je to ani dobré. Bolo to náročné obdobie veľmi intenzívnej práce, pretože spočívalo v manažovaní ľudí i financií, čo nikdy nie je vďačná úloha.

Samozrejme, človek zažil pekné aj ťažké chvíle. Na tie nepríjemné sa časom zabudne alebo ich človek vytesní, zostanú iba pekné spomienky. Som vďačný za túto etapu života i za svojich spolupracovníkov, či už v Katolíckych novinách, alebo potom aj v Spolku svätého Vojtecha. Bez nich by človek veľa nedokázal.

Ako sa dala táto práca skĺbiť s vaším kňazským povolaním, najmä v tých menej príjemných chvíľach?

Bolo to dosť náročné. Snažil som sa byť konzistentný, mať líniu, ktorou kráčam. Je jasné, že tá línia nemôže všetkým vyhovovať a ani nikdy nebude. Ani Kristus neuspokojil všetkých, takže nie som prekvapený, že sa to nepodarilo ani mne.

Keď sa človek usiluje uspokojiť všetkých, dopadne to tak, že napokon neuspokojí nikoho. Ako kňaz som vnímal, že ťažšie chvíle sú kríž, ktorý musím objať, vziať si ho na plece a ísť ďalej.

Vždy som sa snažil robiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Usiloval som sa hľadať dobro, ktoré vieme cez noviny alebo vydavateľstvo urobiť pre Cirkev i spoločnosť na Slovensku.

Zmenili sa v priebehu rokov preferencie čitateľov? Vplývali na ich nálady aj neľahké obdobia ako koronakríza či vojna na Ukrajine?

Rozhodne áno. Spoločnosť sa vyvíja a takisto aj každý jedinec. Všimol som si radikalizáciu spoločnosti, čo nie je pozitívny jav. Ľudia môžu mať rôzne názory a pohľady, ale vždy by mala zostať úcta voči tomu druhému.

Aj keď má iný názor alebo iné presvedčenie ako ja, neznamená to, že je automaticky môj nepriateľ. Práve naopak, môžem si ho vážiť, lebo ma dokáže obohatiť.

Za tie roky vnímam posun k zakopávaniu sa v zákopovej vojne – jedni sa zakopávajú na svojej pozícii, druhí na svojej; vzdialenosť sa zväčšuje, nerozprávajú sa, nekomunikujú, nevymieňajú si názory. To vedie k tomu, že žijeme v bublinách a nedokážeme sa počúvať, a tým ani spolu kráčať životom.