Láska k trpiacim prekonáva strach

Zastihli sme vás v Slovjansku v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny. Prečo meriate cestu tak blízko k zóne bojov?

Doviezli sme do nemocnice posteľnú bielizeň, jablká, oblečenie pre deti, hračky a plienky. A niečo aj pre paniu, ktorú sme tu stretli minule, keď jej raketa rozbila celý dom a ona ostala bez všetkého a sama so svojím autistickým synom. Medici prosili najmä o vrecia pre mŕtvych, doviezli sme aj tie.

Ako to v týchto priamo zasiahnutých oblastiach aktuálne vyzerá?

Nie je to dobré. Dediny smerom na Pokrovsk boli najprv v okupácii, potom oslobodené, no teraz sa opäť približujú Rusi. Ľudia sú z toho sklamaní a smutní. Pred niekoľkými dňami som pomáhala vyvážať ľudí z jednej dediny, lebo do susednej dopadali bomby a otrasy boli také silné, že im povypadávali okná. Tunajší obyvatelia kedysi robili v baniach, svoje domčeky si teda vydreli ťažkou prácou. Je pochopiteľné, že sa ich držia do poslednej chvíle. O to silnejšie je ich rozčarovanie, že tie domčeky už asi nikdy neuvidia a celá oblasť pripadne Rusom. Zanechávajú to s ťažkým srdcom. Stáť pri nich v takejto situácii je veľmi dôležité a aj bolestivé.

Kým do toho nezasiahla vojna, venovali ste sa na Ukrajine pastorácii chudobných Rómov v Mukačeve.

Verím, že vojna sa raz skončí. Teraz sa snažím hľadať strednú cestu, mať čas aj pre Rómov. Jablká, ktoré sme niesli do Slovjanska, zbierali a chystali oni. Situáciu chápu a zapájajú sa do pomoci. Tiež vojnou trpia, rodiny sú potrhané.

V čom spočívala rómska pastorácia?

V rámci Mukačevskej diecézy máme sedem rómskych osád. Veľmi mi pomáhal mukačevský biskup Antal Majnek, teraz už emeritný, Rómovia mu ležali na srdci. Stanovili sme si cieľ, aby samotná evanjelizácia bola dôležitejšia než hmotná pomoc, to znamená, aby sa im otvorila cesta k sviatostiam. Do kostola chodili, v každej osade mali aspoň kaplnku alebo modlitebný domček, ale nepristupovali k sviatostiam, lebo zväčša neboli zosobášení. Dávali pokrstiť deti a ďalej nič. Dospelých som preto pripravovala na prvú spoveď, sväté prijímanie a sobáš, aby potom mohli ísť k sviatostiam. Rómovia si cenia, že takto môžu byť normálnou súčasťou Cirkvi, lebo v nich panoval určitý pocit menejcennosti. Teraz idú aj na duchovné cvičenia s Nerómami. Ide to pomaly, ale nejaké ovocie vidno.

Čím vás toto etnikum obohacuje?

Učia ma ceniť si čas, tráviť ho len tak spolu. My sme veľmi uponáhľaní, veď aj ja si odškrtávam, čo z naplánovaného som urobila, a už idem ďalej. Keď ma jedna rodina prvýkrát zavolala k sebe, myslela som, že potrebujú niečo riešiť. Oni si však so mnou chceli iba vypiť kávu, posedieť v tichu, pozerať na deti, ako sa hrajú. Toto oni dokážu. Cením si aj ich priamosť. Keď ich niečo hnevá, netvária sa pred vami, že je všetko v poriadku, a za chrbtom vás ohovoria. Povedia vám to rovno do tváre.

Ako sa vlastne zrodilo vaše povolanie pre túto misijnú činnosť?

Pochádzam zo Senca, odkiaľ je viacero saleziánov. Keď prichádzali v lete domov na dovolenky, rozprávali o  svojich zážitkoch. Daniel Pravda hovoril aj o Sibíri, ja som vtedy mala asi jedenásť rokov a veľmi ma to oslovilo. Zatúžila som ísť raz na Sibír, preto som sa prihlásila neskôr na zdravotnú školu s tým, že ako zdravotníčka sa tam dostanem. Ocitla som sa však na Ukrajine a už som tu ostala.

Po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 ste neuvažovali, že bude bezpečnejšie vrátiť sa na Slovensko?

Vôbec. Vydržala som tu počas kovidu, túžobne sme čakali, kedy sa skončí, no potom prišla vojna... Priatelia zo Slovenska sa pýtali, prečo sa nevrátim, ale mne to ani nenapadlo. Naopak, museli sme zvýšiť obrátky. Keď Boh dá nejaké povolanie, aj ako misijného dobrovoľníka, a človek to prijme, tak si obľúbi danú krajinu i ľudí v nej. Ak by sa necítil ako jeden z nich, nemohol by celkom dobre urobiť to, čo chce cez neho vykonať Boh. Prišla vojna, ja som bola tu, takže som to brala ako útok na moju krajinu. Hneď sme začali hľadať, čo môžeme robiť. Inak by to človek nezvládol, keby len sedel doma, trápil sa a čakal na koniec, že potom začne znovu niečo robiť. Veď nikto nevie, kedy ten koniec bude.

Čo ste teda robili v prvých dňoch vojny?

Vyvážala som ľudí z vlakovej alebo autobusovej stanice v Mukačeve na ukrajinsko-slovenskú hranicu. V marci sme potom prvýkrát išli do Kyjeva, do Dnipra, cestou späť aj cez Buču a Irpiň, ktoré boli vtedy už oslobodené. V júni 2022 som prvýkrát viezla pomoc zo skladov mukačevskej charity do Charkova. Odvtedy som tam bola už takmer päťdesiatkrát.

Ako ovplyvňuje vojna život v Mukačeve na západe krajiny, kde priame boje neprebiehajú?

Výpadky elektriny sú tu väčšie ako na východe. Nesťažujeme si však, lebo sú niektoré dediny, ktoré nemajú elektrinu už dva a pol roka, od začiatku vojny. U nás napríklad v lete nešla elektrina pätnásť hodín, kazili sa elektrospotrebiče, chladničky, kotly. Keď ju pustili, nebola voda, nemohli sme prať. Vstávali sme o druhej v noci, lebo vtedy všetko išlo, a hneď sme púšťali práčku. Všetko sme to museli prijať, veď oproti tomu, čo museli znášať v iných oblastiach, je to najmenej.

Čo vás motivuje podnikať nebezpečné cesty cez celú Ukrajinu s dodávkou plnou pomoci do oblastí, kde bežne lietajú ruské rakety?

Kontakt s  ľuďmi. Nie je to len o tom odovzdať potraviny, oblečenie, lieky a ísť preč. To, že človek príde znova a znova a rozpráva sa s nimi, pre nich znamená veľa. Lebo my pôjdeme domov, ale oni tu ostávajú. Preto každý, kto sem príde raz, chce prísť aj druhýkrát, tretíkrát. My len niekoľko dní počujeme, ako zostreľujú rakety, ale oni v tom žijú stále. Vypočuť ich je možno ešte dôležitejšie ako doniesť im pomoc. Ukazuje im to, že nie sú sami, že aj oni sú dôležití.

To vás posilňuje v prekonávaní strachu?

Nedá sa povedať, že nemám strach, je normálne, že človek ho cíti. Ale láska k ľuďom ho naozaj prekoná. Tí, čo prežili ruskú okupáciu na vlastnej koži, potrebujú zo seba dostať to, čo prežili. Počúvať ich je náročné. Keď vám ženy rozprávajú, že ony to mali ešte dobré, keď ich neznásilňovali, len bili či nútili kľaknúť na kolená a jesť piesok. Nie je predsa normálne, keď niekto iného len tak bije. Ale oproti tomu, keď iné ženy musia znášať, že im vojaci znásilnia ešte neplnoleté dcéry... A my im ani nevieme povedať, že všetko bude dobré, lebo situácia tak nevyzerá. Môžeme len ponúknuť objatie a to, že budeme plakať spolu s nimi.

Spomínali ste, že ste boli aj v Buči či Irpini, ktoré sa stali symbolom vojnových zverstiev. Ako to všetko psychicky znášate?

Keď ideme na východ Ukrajiny, trvá to štrnásť aj viac hodín. Cestou sa pomodlím ruženec, nejaké chvály a takto sa pripravujem na náročné situácie, ktoré ma tam čakajú. Napriek všetkému cítim, že tam mám byť, ponúknuť ľuďom aspoň svetielko nádeje, že neostali sami a Boh ich má rád. Jasné, že keď idem nazad domov, tak to na mňa doľahne. Myslím na konkrétnych ľudí a musí to ísť von. Za dva a pol roka vojny som plakala viac ako za celý život predtým. Povzbudzujú ma však slová jedného duchovného otca, ktorý mi hovoril, že pravá láska bolí.

Cítite, že Boh vás nielen povoláva k službe, ale vám dáva aj silu?

Áno, vždy sa totiž stane niečo, cez čo mi Boh potvrdí, že je dobre, že som tam. Ja si uvedomujem, že nemôžem zachrániť celú Ukrajinu, ale sústreďujem sa na to, čo Boh cezo mňa môže vykonať. Dôležité je nestavať tomu prekážky. Keď ideme na východ krajiny, dávam sa mu plne k dispozícii: tu som, môžeš cezo mňa konať. Človeka z tých príbehov bolí srdce, ale vnímam aj tajomstvo stretnutí – my ideme s tým, že v trpiacich ľuďoch vidíme trpiaceho Krista, a oni zase môžu cez našu službu vidieť milosrdného Boha. A toto človeka napĺňa.

Povolanie k pozornosti voči potrebám núdznym by mal mať v srdci každý kresťan. Nemusí byť na Ukrajine, biednych nájde aj vo svojom okolí...

Iste. Napríklad v  Česku i  na západnom Slovensku boli nedávno povodne a u nás v mukačevskom kostole bola v nedeľu zbierka pre tých, ktorí nimi trpeli. A tunajší ľudia dávali, lebo vedia, čo to je byť v biede. Nemôžeme byť ľahostajní voči človeku, ktorý je vedľa nás. V Mukačeve sa modlíme, aby nepanoval hnev v našich srdciach, lebo vojna sa tiež začína v srdci človeka, nepríde odrazu ako niečo abstraktné.

Nedávno ste si za svoju službu prevzali v Bratislave Cenu sv. Matky Terezy z Kalkaty. S akým pocitom?

Žijeme spolu na tomto svete a každý človek je povolaný robiť ho krajším, či už na Slovensku, alebo inde. Ani Matka Tereza, keď pomáhala, nerobila okolo toho senzácie. Ak dávam službe hlboký zmysel – že je to pre mňa stretnutie s Kristom – , tak ma to napĺňa. A keď to takto budem prežívať, aj kvalita služby bude dobrá.