Najviac človeku pomôže porozumenie

Čo býva koreňom závislostí?

Korene bývajú rôzne, ale z duchovného hľadiska sa dá povedať, že hlavným koreňom je zlo, ktoré na človeka útočí a chce ho zničiť zvnútra. Ukradnúť mu identitu, dušu a všetky hodnoty, ktoré má. Človek získa pocit, že všetci ľudia sú jeho nepriatelia a možno i sám Boh. Ďalší z koreňov závislostí je nepravda. Cez médiá napríklad sa neustále stretávame s nepravdou a to nám vnáša do života neistotu. Ku koreňom závislostí patria aj zranenia, ktoré často zažívame už v detstve. Keď má dieťa pocit, že ho rodičia nemajú radi, lebo v rodine chýbajú prejavy lásky, opäť cíti neistotu a stráca dôveru v seba, v druhých i v Boha. Človek, ktorý má v sebe neistotu, sa všetkého bojí. A človek, ktorý sa bojí, sa chytá všeličoho. Tak vznikajú závislosti. Tak sa vchádza do otroctva, ktoré ničí nielen závislého, ale aj rodinu a mnohých ďalších v najbližšom okolí. Závislosť sa začína v duchovnej oblasti, ale časom ničí človeka aj fyzicky.

V prvom rade teda treba človeku pomôcť v duchovnej rovine?

Áno, v tomto prípade to znamená pomôcť závislému znovuobjaviť samého seba, svoju dôstojnosť, svoje vnútro, svoju dušu. Dary, ktoré má od Boha. Vnútro každého človeka je samo osebe vzácne a krásne. Veď predsa Boh dal za to naše vnútro život. Človek teda môže znovuobjaviť, že aj keď zlyhal, má vždy novú šancu žiť naplno. Keď teda pomôžeme človeku v duchovnej oblasti, potom pomaličky prídu aj pozitívne fyzické zmeny.

Ale priznať si vlastnú závislosť je často veľmi ťažké.

Človek si v prvom rade musí uvedomiť, že má problém, že nežije tak, ako by mal žiť. Mnohí závislí to síce vedia, ale aj tak je pre nich ťažké uznať ten problém sám pred sebou. Hryzie ich svedomie a ten, kto nedokáže tieto výčitky svedomia odovzdať Bohu, sa trápi. My totiž nie sme pánmi svojho svedomia, preto keď nás hryzie, sami si s tým neporadíme. Bez viery a Pána Ježiša to nejde. Je veľmi dôležité všetko odovzdať Bohu a povedať – je mi to ľúto, chcem žiť inak. Práve vtedy Boh odpúšťa človeku a dáva mu k dispozícii sviatosti, v prvom rade sviatosť zmierenia.

Pri procese uzdravovania a oslobodzovania od závislosti určite pomáha aj pocit, že Boh ma miluje.

Je to presný opak toho, čo nám chce nahovoriť zlo, ktoré chce, aby sme verili, že sme tiež zlí. Aký som to ja otec, keď pijem alkohol?! Aká som to ja matka, keď kričím?! Aký som to ja kresťan, keď takto žijem?!... My sme však všetci slabí, všetci padáme, ale dôležité je zodvihnúť sa a ísť ďalej. Možno zajtra, pozajtra znovu padneme, ale podstatné je neprijať to za svoje, odmietnuť to. Neustále výčitky svedomia nás budú ešte viac tlačiť dolu, nie dvíhať nás. Človeku v závislosti je teda potrebné dopomôcť k tomu, aby si uvedomil svoju hodnotu.

Ako môže pomôcť závislému najbližšie okolie?

Treba si uvedomiť, že aj ľudia v najbližšom okolí závislého veľmi trpia a z celej tejto ťažkej životnej situácie majú tiež svoje zranenia. Je veľmi dôležité pomôcť aj im, pretože aj u nich sa zvykne objaviť pocit, že niečo zlé urobili, že niekde spravili chybu. Teda môžu sa objaviť výčitky svedomia a sebaobviňovanie z toho, čo sa v rodine stalo. Ideálne vtedy je porozprávať inému človeku – kňazovi či psychológovi – o tom, čo sa deje, a dvihnúť si sebavedomie k uvedomeniu si toho, „ako na mňa hľadí Boh“. On totiž hľadí na každého človeka ako na svoje milované dieťa. Z toho vyplýva, že „nie som len dcéra alkoholika, syn alkoholika, ale v prvom rade som Božie dieťa“. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď som v srdci zažila, ako ma Boh miluje, dopomohlo mi to aj milovať samu seba. Na základe tohto poznania je aj pohľad na druhých ľudí celkom iný. A keď si uvedomíme, že duša závislého trpí a že to, čo povie v nadávkach, nie je adresované nám, ale je prejavom toho, že jeho duša hľadá lásku, potom je ľahšie pomôcť mu.

Vy ste v prednáške na sympóziu v Levoči hovorili aj o Panne Márii, ktorá je príkladom oddanej dôvery v Boží plán, lebo aj keď nerozumela, všetko prijala s pokorou ako Božiu vôľu. Nestratila vieru ani v najťažších životných situáciách.

Mária nie je v tomto pre nás len príkladom, ale aj pomocou. Prešla si naozaj ťažkými životnými situáciami. Keby ju Jozef neprijal aj s dieťaťom, tak by ju podľa vtedajších židovských zákonov kameňovali. Ťažkú situáciu zažila aj vtedy, keď sa mala v požehnanom stave vydať na cestu do Betlehema.

V čase, keď malo prísť dieťa na svet, nemala kde hlavu skloniť. Opäť ťažká situácia. Ona mohla povedať – a čo teraz, Pane? Mám predsa porodiť tvojho Syna. Ako sa o neho staráš, keď musíme ísť do maštale?

Ale Mária takto nerozmýšľala. Ona si v srdci povedala – nerozumiem, ale nech je, ako ty povieš. A to aj pod krížom. Tým, že prežila ťažké chvíle, vie lepšie porozumieť každému, kto má problémy. Pomáha v každom čase – aj závislému človeku.

A to aj cez modlitbu ruženca, lebo vtedy sa chytáme Panny Márie za plášť a ona nám pomáha svojím mocným príhovorom u svojho Syna.

Príbuzní či známi závislého človeka sa môžu zapojiť do iniciatívy Kruciáta oslobodenia človeka. Účastníci tejto „križiackej výpravy“ pomáhajú závislým svojím zrieknutím sa alkoholu, ktoré je formou obety a pôstu.

Je to naozaj veľmi pekné, keď sa niekto z lásky k blížnemu rozhodne pre tento krok. Mnohí nerozumejú, prečo niekto urobí takéto radikálne rozhodnutie, a vnímajú to tak, akoby niekto druhému zakazoval piť alkoholické nápoje.

Ide však o mylný pohľad na podstatu tohto abstinenčného záväzku, ktorý má nadprirodzený charakter. Pravda je taká, že nikto nikomu nič nezakazuje. Konkrétny človek sa dobrovoľne zrieka požívania alkoholu a vníma to ako svoju obetu za niekoho, kto má problém so závislosťou a nedokáže sa z nej vymaniť.

V tejto súvislosti pripomeniem slová zo Svätého písma, kde sa píše, že tento druh zla, ktorým je v našom prípade akákoľvek závislosť, sa vyháňa len pôstom a modlitbou.

No my sme v súčasnej dobe odstrčili pôst kdesi na okraj alebo ho nevnímame ako duchovný prostriedok pomoci druhému človeku, ale skôr ako očistu tela. Je dobré si znovu uvedomiť, že obeta pomáha.

Čo teda vnímate ako najdôležitejšie v prístupe k závislému človeku?

V prvom rade tu má byť porozumenie, nie obviňovanie. Lebo mnohokrát povieme – sám si za to môže... Je dôležité porozumieť tomu, prečo dotyčný padol, veď nevieme, čo sa mu v živote stalo, nepoznáme pohnútky jeho konania. Najviac človeku pomôže porozumenie. Takisto keď vidí a zažije, že ho niekto miluje.