Nebojme sa prekročiť hranice tradície

V katolíckom chráme je najdôležitejšia prítomnosť živého Boha vo svätostánku a sprítomňovanie Kristovej obety pri slávení Eucharistie. Načo je teda potrebná výzdoba chrámu?

Táto zdanlivo jednoduchá otázka odkazuje na dvetisíc rokov dejín konfliktu v kresťanskej vizuálnej kultúre. Príčinou konfliktu, ktorý podľa môjho názoru pretrváva dodnes, sú dva nezlučiteľné princípy v tradícii našej viery.

Prvým je starozákonný príkaz: „Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!“ (Ex 20, 4). Druhým je antické dedičstvo zobrazovania sveta a jeho filozofický výklad od Platóna až po novoplatonizmus.

Tým, že sa kresťanstvo šírilo zo židovského prostredia, ktoré principiálne nezobrazuje ľudské figúry, do tých častí Rímskej ríše, v ktorých, naopak, zobrazenie človeka a božstiev neodmysliteľne patrilo k náboženskej praxi, dochádzalo od prvých výtvarných prejavov kresťanského umenia k mätúcim situáciám.

V ranokresťanských katakombách sú napríklad prevzaté tradície posmrtných masiek a symbolických alebo každodenných nástenných výjavov na zobrazenie svätých a patrónov.

Pastiersky kult je zasa transformovaný na zobrazenie Krista ako dobrého pastiera a podobne.