Obdivujem Jankovu schopnosť odpúšťať

Kedy ste sa prvý raz stretli s menom Janka Havlíka?

Už ako malé dievča. V našej rodine sa o ňom hovorilo s úctou ako o človeku, ktorý trpel za vieru. Žila som na ulici, kde Janko býval, a s mojou maminkou sme pravidelne navštevovali jeho mamu, tetu Justínu.

Janko bol už vo väzení, a hoci som bola dieťa, cítila som, že sa deje krivda, o ktorej sa nesmelo hovoriť. Išlo o obdobie, keď bolo nebezpečné priznať sa k viere a sympatii k Cirkvi.

Psychológia ukazuje, že čo sa uloží do mysle a srdca dieťaťa do šiestich rokov, zostáva s ním celý život – a tieto zážitky ma formovali, stali sa súčasťou mojej identity.

Priatelili sa vaše rodiny?

Moja maminka bola Jankovou rovesníčkou. A teta Justína bola pre nás ako bútľavá vŕba – miesto, kam sme chodili po radu, pochopenie a odvahu.

Pamätám si, keď som sa pripravovala na prvé sväté prijímanie, jemne mi skontrolovala odev a svojím pohľadom mi dala pocit, že všetko je v poriadku.

Pre mňa bola veľkou a láskavou autoritou. Napriek tomu, že režim väznil jej synov, dokázala niesť aj utrpenie iných a byť im oporou. Aj jej vlastné vnučky si na ňu spomínajú ako na najlepšiu starú mamu na svete.

Čo vás na príbehu Jána Havlíka najviac zaujalo?

Zasiahla ma jeho verná láska ku Kristovi a obdiv k Sedembolestnej Panne Márii – až do posledného dychu. Jeho ochota znášať utrpenie bez hnevu a s pokorou bola a stále je pre mňa vzorom.

Obdivujem jeho schopnosť odpúšťať. Tiež to, že ani v utrpení nestratil vnútornú radosť a humor. A že aj v tých najkrutejších chvíľach pobytu vo väzení si dokázal plniť svoj sen – byť misionárom a „svetlom z Jáchymovských baní“. Dokázal šíriť nádej tam, kde bola temnota a utrpenie.